Už sa blíži…

Čo také? No predsa “Noc v knižnici”! Takto nejako si povedia či povzdychnú knihovníci slovenských verejných knižníc každý rok počiatkom marca. Áno, vážení. Je to tak. Noc v knižnici sa skutočne blíži, aj keď tú tohtoročnú už máme úspešne za sebou. Organizátori vo všetkých knižniciach, ktoré sa na podujatie podujali, si môžu trochu vydýchnuť a o niekoľko mesiacov už chystať karimatky a spacáky. A ide sa opäť na to…

Ani v Knižnici Ružinov v Bratislave sme neboli a nie sme výnimkou. O to viac, že v Ružinove sme už mali štvrtú “noc!” po sebe, pretože “noci” sme začali pripravovať už v roku 2004 ako jediní spomedzi bratislavských verejných knižníc a ako jedna z prvých knižníc v Bratislavskom kraji vôbec. Takže aj u nás v knižnici sme si kde-tu vzdychli a povzdychli. No u nás nie je vzdychanie prejavom strachu alebo zbabelosti pred očakávanými povinnosťami (som o tom presvedčený), ale skôr prejavom zodpovedného prístupu a serióznosti k ich  plneniu. Veď všetci máme záujem, aby to dopadlo čo najlepšie a aby deťúrence plné radosti a naplneného očakávania odišli ráno domov s pekným zážitkom.

Ináč, bola by veľmi zaujímavá “noc” aj v inej knižnici, napríklad v takej Univerzitnej knižnici v Bratislave alebo v CVTI SR. Mohla by sa niesť pod ústredným mottom: “Kto hľadá, ten nájde”. Predstavte si ten efekt, keby sa deti rozpŕchli po labyrinte týchto pracovísk a knihovníci by ich celú noc zhľadúvali. Snáď by sa to do rána aj podarilo. Pravda, možno namietať, že deti nie sú bežnými návštevníkmi týchto knižníc, ale určite by nimi radi boli, keby zistili, koľko všelijakých výklenkov, schodíšť, dverí, chodieb a chodbičiek, “preliezačiek” a “tunelov” tu na ne čaká… Možno vo veľkých verejných knižniciach na Slovensku majú aj takéto skúsenosti.

Ako to teda vlastne všetko prebiehalo? Dňa 30. marca vyvrcholila už predtým vyhlásená a aj uskutočnená súťaž verejných bratislavských knižníc pod názvom Jarný maratón s knihou (v Ústrednej knižnici Knižnice Ružinov na Miletičovej 47) 1. olympijskou nocou s Andersenom v knižnici za účasti nielen ružinovských detí, ale aj čitateľov – víťazov rôznych súťaží i z iných mestských častí. Súčasťou podujatia bola i minibeseda o súčasnej literatúre za účasti autorov, na ktorej Tatra banka v spolupráci s Literárnou a kultúrnou agentúrou L. C. A. v rámci projektu 100 kníh Tatra banky odovzdali Knižnici Ružinov knižný dar. Z minibesedy sa vykľula takmer literárna konferencia, až som sa divil, ako sa decká statočne držali (neboli ešte unavené olympijskými disciplínami) a odolávali pokusom a nájazdom ujov spisovateľov a uja vydavateľa, ktorí sa húževnato pokúšali odkryť najskrytejšie zákutia ich literárneho vnútra.

Čo bolo vlastne cieľom tohtoročného knižničného nocovania? Vzbudiť v deťoch záujem o čítanie, ukázať im krásu hovoreného slova, rozvíjať u nich čitateľské návyky a naučiť ich využívať služby knižnice. A s čím všetkým sa vlastne deti v knižnici stretli? Bola to skutočná olympijská noc, počas ktorej dobehol so štafetou Jarného maratónu s knihou dočítať knižku G. Futovej Naša mama bosorka unavený maratónec Drobček (alias teta Milka Tomanová), ktorý zapálil aj olympijský oheň. Po zložení olympijskej prísahy ešte pred večerou prišiel klaun Pepele a nechýbali ani olympijské disciplíny, ako sú písmenkový šalát, pokrútená gymnastika, strelené športy či olympijské trapasy a, samozrejme, olympijské surfovanie po internete a podobne. Pochopiteľne, ešte celý rad ďalších fígľov, hier a zábaviek, ktoré však organizátori nechcú a ani nemôžu prezradiť, pretože je to prekvapenie a môže sa im hodiť aj pri príprave budúceho ročníka “Noci v knižnici”.

Neviem ako ostatní, ale ja som mal dobrý pocit. Aj napriek tomu, že som odišiel skôr, ešte pred začiatkom samotnej noci, aby sa ma deti nebodaj nezľakli, keby v prítmí a šere knižničných regálov narazili na “neznámeho” uja. Ešte v hodine dvanástej (rozumej jeden deň pred) sa mi podarilo urýchlene kúpiť stopky – a nie hocijaké, ale digitálne – potrebné na meranie športových zápolení.

Na čo je vlastne dobrá takáto “Noc v knižnici”? Na túto tému by sme mohli dlho diskutovať, avšak vzhľadom na to, že “noc” organizujú verejné knižnice, tak možno povedať, že takýto druh podujatia vhodne dopĺňa celkový charakter a imidž verejnej knižnice, ktorej činnosť je zameraná – a to dosť významne – na deti do pätnásť rokov, čo nemožno povedať o iných typoch knižníc. Úprimne treba povedať, že účinok “knižničnej noci” bol a je obrovský. Aspoň v našom prípade určite. Malí účastníci po jej absolvovaní sú tým najlepším prostriedkom na propagáciu knižnice, jej služieb a aktivít. Informácie o “nočnom knižničnom dobrodružstve” sa rýchlosťou blesku hneď rozšíria v školských a domových kolektívoch, a čo je potešiteľné, prostredníctvom svojich ratolestí sa knižnica dostane do centra pozornosti aj rodičov a iných dospelých. Z nich mnohí sú pracovníci rôznych úradov, firiem, miestnej a obecnej samosprávy, podaktorí dokonca poslanci či funkcionári miestnych a obecných orgánov, komisií atď. Rozruch a haló okolo “noci v knižnici” sú teda vítané a želateľné javy, na základe ktorých možno potom rozvíjať a rozširovať ďalšie postavenie knižnice v regióne. Prečo toto všetko spomínam? V prípade verejných knižníc vo veľkých mestských aglomeráciách, ako je Bratislava, totiž vôbec nie je jednoduché pripútať a pritiahnuť na seba pozornosť verejnosti, pretože tá má tisíce a tisíce iných lákadiel a dôvodov na to, aby si knižnicu vôbec všimla. Takto to zrejme nie je v menších mestách, mestečkách a regiónoch, kde nie je až taká koncentrácia firiem, inštitúcií, kultúrnych či iných zariadení a kde knižnica je istým centrom kultúrneho a spoločenského diania v danej lokalite.

Na prípravu takéhoto podujatia však treba mať tím dobre kooperujúcich a vzájomne sa dopĺňajúcich ľudí, na čo máme chvalabohu u nás v Knižnici Ružinov šťastie… Aj tak je však podujatie náročné na čas, vložené prostriedky a duchovnú a tvorivú energiu, ktorú je potrebné do jeho prípravy a potom aj realizácie vložiť. Všetky knižnice zrejme preto nebudú takýto druh podujatia mechanicky preberať, pretože by sa im z “noci detských radovánok a atrakcií” mohla stať “noc utrpenia, stresov a stratených ilúzií”.

A ešte jedna vec. Tak sa mi zdá, že “noci v knižnici” sú hádam jedinou účinnou zbraňou, ktorú môžu verejné knižnice v súčasnosti použiť v “boji” s elektronicky, systémovo a virtuálne “napucovanými” subjektmi a javmi (v tomto boji či zápolení zatiaľ, podľa mňa, ťahajú knižnice za kratší koniec), uprostred ktorých sa decká pohybujú. Pretože na živé a spontánne dobrodružstvá, bláznovstvá a šibalstvá všakovakého druhu, adrenalínové disciplíny a zápolenia, pri ktorých si možno skutočne zlomiť nohu či vyvrtnúť členok – nemajte strach, profesionálny lekársky dozor je vždy zabezpečený – a ktoré sa odohrávajú v skutočnom čase a priestore ešte žiadni hekeri a mágovia virtuálnej reality na svete nevymysleli protizbraň. My v Ružinove už máme pripravený jeden bizarný nápad na budúcoročnú “Noc v knižnici”, ale ho nikomu neprezradíme. Môžem vás len ubezpečiť, že na to ani žiadna knižnica nepríde. A ak áno, budem rád.

Dospelým teda nič iné nezostáva, len sa preniesť do detských rokov, prípadne aj “zamaskovať sa” a dúfať, že organizátori ich pustia dovnútra. Veď aj oni sú vo svojej podstate častokrát deťmi. A ináč – medzi nami. Čo len to tam vlastne tie decká celú noc v tej knižnici stvárajú?!