35 rokov Knižnice Ružinov

Keď som hneď v januári roku 1983 nastúpil do Knižnice Ružinov, mala práve desať rokov. Teda k dnešnému dňu som v nej už pomaly dvadsaťpäť rokov. Znamená to, že tých 35 rokov je tak trochu aj mojím výročím a poviem vám pravdu, mám radosť, že som bol pri tom. Tak teda, ako je to vlastne s takou knižnicou?

Knižnica sa rodí …

“A zrodila sa knižnica…,” povedal by básnik. Lebo nielen myšlienky sa rodia, ale aj inštitúcie. Knižnica Ružinov vznikla… Ale takto by som to predsa len nechcel. Samozrejme, že knižnica vznikla, respektíve bola oficiálne zriadená. Bolo to v roku 1972 pri územnej reorganizácii Bratislavy a jej názov znel Obvodná knižnica Bratislava II, podľa nového územného celku (Bratislava II), do ktorého patrili lokality Nivy, Ružinov (so sídliskami Štrkovec, Trávniky, Pošeň, Ostredky), Prievoz, Trnávka, Vrakuňa a Podunajské Biskupice. Pravdaže, základné stavebné kamene, potrebné kultúrno-informačné zázemie – pribúdajúce obyvateľstvo v novovybudovaných sídliskách ako 500 bytov, neskôr Ružová dolina, potom Štrkovec a za ním ďalšie ružinovské sídliská – existovali už predtým. V týchto končinách pôsobili knižnice, a teda bol tu istý personálny a priestorový potenciál. Najmä tá na Miletičovej ulici, to bol bývalý obvod Bratislava-Nivy, bola už známa, a teda bolo na čo nadväzovať a v čom pokračovať.

V roku svojho vzniku mala 29 pracovníkov a 10 pobočiek, knižničný fond obsahoval 125 630 knižničných jednotiek a knižnica registrovala 8 009 čitateľov, ktorí si vypožičali 304 641 kníh a časopisov. Na porovnanie: podľa stavu k 31. 12. 2006 – teda po tri a pol desaťročí – mala Knižnica Ružinov 25 pracovníkov, jednu ústrednú knižnicu a štyri pobočky, 204 632 knižničných jednotiek, 5 679 čitateľov a 364 932 výpožičiek. Toľko fakty. Treba pripomenúť, že terajší Ružinov je menší, ako bol obvod Bratislava II.

Ešte treba povedať, ako sme sa stali Knižnicou Ružinov. Na konci roka 1992 Miestne zastupiteľstvo mestskej časti Bratislava-Ružinov v zmysle novej platnej legislatívy zriadilo ako nástupnícku organizáciu ObK II so všetkými jej právami a povinnosťami Knižnicu Ružinov ako svoju príspevkovú organizáciu.

Knižnica “vymýšľa”…

Priekopnícke roky (1972 – 1982) boli ťažké, ale určite krásne, podarilo sa ako-tak rozšíriť sieť pobočiek, zaviesť ústredné doplňovanie knižničného fondu, v roku 1974 vzniklo oddelenie politickej literatúry v knižnici na Miletičovej 47, čím vlastne vznikla najväčšia knižnica celého obvodu Bratislava II a Ústredná knižnica Obvodnej knižnice Bratislava II – na jednom mieste tu boli oddelenie pre deti, oddelenie pre dospelých a oddelenie politickej literatúry. Ústredná knižnica počas svojho dlhoročného pôsobenia získala medzi čitateľmi veľmi dobré meno, oddelenie odbornej literatúry navštevovali a aj navštevujú študenti nielen z Ružinova, ale aj z iných končín Bratislavy. Pýchou tejto knižnice, okrem dobre vybudovaného knižničného fondu do roku 1989 (znížený nákup v posledných pätnástich rokoch je spôsobený zmenenými ekonomickými podmienkami) a príjemného prostredia, je regionálna kartotéka (aj keď ešte stále len v lístkovej forme), ktorá sa začala budovať hneď so vznikom oddelenia politickej, teraz už len odbornej literatúry. Spomínam si, že už ako študent vysokej školy som tu bol zapísaný ako čitateľ v rokoch 1973 – 1975 a veľmi sa mi na Miletičke páčilo. Bol tam pokoj, tichučko, ochotný a milý personál a útulná študovňa.

V roku 1979 vznikla špecializovaná čitáreň periodík na Herlianskej ulici v Dome ČSSP “Darnica” (objekt už neexistuje) ako jediná zo všetkých bratislavských verejných knižníc. Existovala až do roku 1990, kedy sme museli priestory pre ňu určené opustiť z dôvodu neobnovenia nájomnej zmluvy. Bol tu celkom dobrý výber a ponuka novín a časopisov, slovenských i českých, a dokonca aj niektorých zahraničných. Zrušenie tejto čitárne – spôsobené nie vinou knižnice – bolo podľa mňa veľkou chybou.

V roku 1982 sa otvorila nová veľká pobočka sídliskového typu na Dudvážskej ul. na Dolných honoch s rozlohou 400 m², čo bolo pre Bratislavu tiež ojedinelé.

V roku 1984 sa v spolupráci s Maticou slovenskou a jej bratislavským pracoviskom (odborom pre knižničnú sústavu) otvorila Experimentálna pobočka ObK II na Trnávke. Bola to jediná experimentálna verejná knižnica v Bratislave, ktorá bola zameraná na prácu s jednotlivými druhmi umenia a špeciálnymi informačnými prameňmi, a druhá (po experimentálnej Okresnej knižnici v Čadci) v rámci celého Slovenska. Na dobu svojho vzniku a na vtedajšie technické možnosti to bola prekrásna moderná knižnica a boli sme na ňu pyšní, aj keď nám, “potvorka”, spôsobovala celý rad problémov a komplikácií. Experimentálna pobočka prestala existovať ako “experimentálna” v roku 1993, kedy bol experiment vyhodnotený a ukončený. Hlavným dôvodom bola zmena spoločenských pomerov po roku 1989, vďaka ktorej nastalo prehodnocovanie dovtedajších názorov, postojov, prístupov a stanovísk.

Ďalším “trhákom” Knižnice Ružinov bolo oddelenie hudobnej a umenovednej literatúry na Podzáhradnej ul. na Dolných honoch, ktoré začalo provizórne fungovať už v roku 1987, no slávnostne bolo otvorené až po dozariadení špeciálnym nábytkom na sklonku roka 1989, keď jeho koncepcia bola vypracovaná už v roku 1983. Išlo o moderné pracovisko v pekných nových priestoroch, do ktorého sa vkladali veľké nádeje. Bohužiaľ, v roku 1991 sme v rámci delimitácie v zmysle nového územného členenia o toto pracovisko prišli, a pod správu ho dostali Podunajské Biskupice.

V roku 2000 vznikla na pôde Knižnice Ružinov Koncepcia ružinovského informačného strediska v Prievoze (RIS), ktorá predstavuje ojedinelý a výnimočný kultúrny projekt opäť nielen v rámci Ružinova, ale aj celej Bratislavy. Ide o vytvorenie moderného knižnično-informačného pracoviska, v ktorom bude klasickú knižnicu dopĺňať moderná počítačová a audiovizuálna technika s internetom v súčinnosti s celým radom rôznych akcií a podujatí od výmyslu sveta. Vzhľadom na náročnosť celého projektu – najmä finančnú, čo je pochopiteľné – k jeho realizácii sa zatiaľ neprikročilo, aj keď bol zaradený do Rozvojového programu mestskej časti Bratislava-Ružinov. Všetci v knižnici dúfame, že raz príde ten deň…

Poslednou novinkou, ktorá je v podstate tiež ojedinelá v rámci Bratislavy, je vytvorenie Seniorského informačného centra (SIC) na Zimnej ul. v priestoroch, kde sídlila pobočka Knižnice Ružinov. Prestavbou a zrekonštruovaním celej budovy sa vytvorilo moderné a estetické pracovisko, ktoré spája a navzájom kombinuje rôzne aktivity, a to knižničnú činnosť s klubovou, prednáškovou a kurzovou činnosťou spolu so stravovaním a inými službami relaxačného a oddychového charakteru. Toľko o niektorých “výmysloch” z liahne Knižnice Ružinov

Ľudia a knižnica – tí vo vnútri a tí vonku…

Vraví sa, že za všetkým sú ľudia. A prostredníctvom nich inštitúcie píšu svoju históriu.

Ľudia odchádzajú, prichádzajú, ale inštitúcie zostávajú. Ľudia inštitúcie vytvárajú, profilujú ich charakter, ale ich aj rušia a likvidujú. Tak či onak, po ľuďoch zostáva vizitka – ich práca, ktorej výsledky zanechali a v ktorej pokračujú ich nasledovníci. Jednoducho povedané, je to o ľuďoch.

V ďalšom texte zámerne neuvádzam pri menách tituly a hodnosti. Je to také familiárnejšie. Načo zbytočné oficiality. Veď všetci v knižnici a aj tí okolo nej sú vlastne jedna veľká rodina. Pri pracovníkoch knižnice uvádzam zámerne len tých, s ktorými som sa pracovne poznal bližšie a ktorí v knižnici už nepracujú, ale majú podiel na jej formovaní a “prežili” s ňou pekných pár rôčkov. Žijúcich pamätníkov – pracovníkov knižnice nespomínam (okrem mojich najbližších spolupracovníkov, s ktorými som čo to už prežil), pretože tí ešte jej históriu tvoria, sú priamo “v ohni” a o nich sa ešte len hovoriť bude.

Začnem riaditeľmi. Po rokoch praxe som dospel k presvedčeniu, že riaditelia to majú po každej stránke ťažké. Sú medzi mlynskými kameňmi, musia taktizovať a diplomaticky usmerňovať chod celej knižnice tak, aby boli všetci a všade spokojní. Vôbec to nie je jednoduché a preto si treba riaditeľov vážiť, vžiť sa do ich postavenia a nezneužívať ich dôveru.

Z ružinovských riaditeľov pred mojím príchodom do knižnice som mal tú česť osobne spoznať len Máriu Piačekovú, ktorá sa zúčastňovala na významných akciách knižnice už ako pozvaná bývalá riaditeľka a seniorka.

Keď som do knižnice nastúpil, urobil na mňa dojem systém práce a koncepcia, s akou knižnica pristupovala k riešeniu rôznych aj odborných problémov za “riaditeľovania” Eleny Sakálovej. Nestačil jej rutinný a zabehaný chod inštitúcie (aj keď pracovitý a usilovný), stále “niečo” inovovala, vylepšovala a dolaďovala. Bola na nás prísna, pracovali sme až sa nám niekedy z kečky parilo. Ale bolo to dobre, lebo sme sa naučili. A napriek neustálemu pobádaniu k novým a novým úlohám, riešeniam, koncepciám a aktivitám som si ju vážil. Pamätám si, ako som odmietol písať scenáre podujatí pre dospelých, lebo som to považoval pre túto kategóriu čitateľov za zbytočné a príliš “školácky” zväzujúce (nakoniec som predsa len napísal scenáre hodín informatickej výchovy pre stredoškolákov v knižnici), tiež som odmietol absolvovať doškoľovací kurz na pedagogické minimum, ktorý organizovala vtedy ešte Matica slovenská (doškoľovacie stredisko Slovenskej národnej knižnice), pretože som bol absolventom vysokoškolského študijného odboru vzdelávanie a výchova dospelých. Tiež som sa niekoľkokrát opakovane ocitol pod červenou čiarou riaditeľa v knihe dochádzky, keď som jednoducho nestačil ráno včas dobehnúť na pracovisko. Napriek tomuto všetkému si pani riaditeľka na mňa nesadla, nedala mi ani kárne opatrenie a ani nijako ináč mi nezačala strpčovať život.

Terajšia riaditeľka knižnice Darina Horáková, ináč uznávaná autorka scenárov pre detské podujatia a scenárov vôbec, odborníčka na prácu s deťmi a mládežou, moderátorka a interpretka umeleckých textov, je v knižnici od roku 1984, najprv bola vedúcou odboru služieb, od roku 1988 je vo funkcii najvyššej. Som presvedčený, že za jej vedenia a vďaka jej odbornej erudícii a diplomatickému majstrovstvu dosiahla knižnica v neľahkom ponovembrovom vývoji ešte významnejšie postavenie a upevnila si pozíciu a povesť medzi bratislavskými verejnými knižnicami, pokračovala v načatom diele a rozvíjala dobre všetko to, čo naštartovala E. Sakálová v rokoch 1981 – 1988. Dôkazom toho sú výsledky, úspechy a ocenenia, ktoré knižnica získala za posledných neľahkých devätnásť rokov vo všetkých oblastiach svojej činnosti, a ktoré tu nemožno – vzhľadom na limitovaný priestor – rozoberať.

Spomínam si – na všetkých len v dobrom – na Cilku Kutišovú, vedúcu oddelenia pre deti na odbore služieb, ktorá ma ako nastupujúceho zelenáča vo funkcii vedúceho oddelenia pre dospelých zapracovávala a zaúčala do tajov a zákutí praktického knihovníctva, na Renátu Nagyovú, vedúcu útvaru knižnično-informačných fondov, prísnu a pedantnú, ktorá mala knižničný fond a predpisy k nemu v malíčku a vyznala sa v ňom po všetkých stránkach (aj po slepiačky), na obetavú a precíznu Janku Michálkovú, vedúcu oddelenia politickej literatúry a Ústrednej knižnice na Miletičovej ul. 47, ktorej zásluhou získala Ústredná knižnica pevné miesto a významné postavenie nielen v očiach verejnosti, ale aj v bratislavskom verejnom knihovníctve, na naše “trio” na odbore služieb v zložení: pani Rina (D. Horáková) – vedúca odboru služieb, Eva Jenčová (teraz Györgyová), ktorá okrem iného vlastnoručne vyrobila celú kolekciu veľkých bábok pre detské podujatia (môžete si ich prísť k nám pozrieť, ešte aj po rokoch vyzerajú perfektne a majú sa k svetu) a ja . Krásne sme spolu “úradovali”, ale aj porobili kusisko odbornej roboty. Keď sme všetci traja “spustili” na písacích strojoch (vtedy počítače ešte neboli) v našej malej miestnôstke na Šalviovej ulici a začali “vyrábať” materiály rôzneho druhu, všetko dunelo a okenné tabule len tak rezonovali. Ale chodili sme aj do terénu, a to pomerne často.

Z pracovníkov služieb si spomínam napríklad na Renátu Olejníkovú, ktorá pracovala v Knižnici Ružinov takmer dvadsať rokov a mnohých ďalších.

Veru, ľudí sa vystriedalo v knižnici za tých 35 rokov neúrekom. Nech mi prepáčia všetci tí, ktorých som nespomenul. Jednoducho sa to nedá. Niektorí nás už aj opustili a užívajú si zaslúžený seniorský vek, a bohužiaľ, niektorí nás už opustili nadobro. Česť ich pamiatke!

Za zosnulých spomeniem najprv Alfréda Wetzlera (1918 – 1988) – svedka a pamätníka koncentračného tábora v Oswienčime, nedávno vyznamenaného in memoriam prezidentom republiky. Napriek všetkému, čo prežil, mal zmysel pre humor a bol výborný spoločník. Ešte prednedávnom som našiel po našom pánovi Wetzlerovi, ako sme ho všetci oslovovali, kdesi v zásuvke kancelárskeho stola tlačivá – hlavičkové papiere knižnice, ktoré opravoval vlastnou rukou, pretože vtedy sa šetrilo a len kvôli tomu, že na nich bolo už neplatné telefónne číslo, sa predsa nebudú vyhadzovať… Bolo to niekedy v rokoch 1983 – 1984. Tiež na Dašu Kutrľovú (1944 – 1998) si spomínam, vedúcu oddelenia pre deti, ktorá zastávala tento post niekoľko rokov,  bola súčasťou nášho “tria” na odbore služieb, a ktorá nás ešte ako pracovníčka knižnice navždy a nečakane opustila.

Myslím, že všetci ľudia vo vnútri knižnice vždy tvorili dobrý kolektív, ktorý spolu strávil veľa pekných chvíľ, či už pri rôznych spoločných oslavách, posedeniach a podobne. Nezabudnuteľné boli branno-športové dni, ktoré sa stali tradíciou a zachovali sa až do súčasných dní, aj keď v trošku pozmenenej podobe. Niektorí pracovníci, ktorí od nás svojho času z rôznych dôvodov odišli, sa po nejakej dobe vrátili, keď možno zistili, že u nás to predsa len nie je až také zlé. Teda akési “návraty stratených dcér”.

Neustála a skutočne živá komunikácia prebiehala a aj prebieha medzi knižnicou a jej pracovníkmi na strane jednej a verejnosťou, čitateľmi a nadriadenými na strane druhej. Knižnica Ružinov nikdy nebola zakonzervovanou “nedotknuteľnou” inštitúciou, ktorú nezaujíma názor zvonku. Od roku 1983 určite nie, a myslím, že ani predtým takou nikdy nebola. Veď to je jedným z hlavných poslaní verejnej knižnice, slúžiť ľuďom v mene ľudí a prostredníctvom ľudí. Poďme teda k ľuďom mimo knižnice.

Vždy sme mali výborné pracovné, ale i medziľudské vzťahy s najbližším partnerom vo sfére kultúrneho pôsobenia, a to s Obvodným kultúrnym a spoločenským strediskom Bratislava II (ObKaSS II), teraz Cultus, a. s. “Obkas” nám vždy vychádzal a aj vychádza v ústrety v mnohých veciach, ktoré potrebujeme, či už to bolo za bývalého riaditeľa Jána Jankoviča, ktorý vybudoval a upevnil obrovské osvetové “impérium” plné súborov, skupín a krúžkov budiace rešpekt aj za hranicami Ružinova, alebo za terajšej riaditeľky Evy Filanovej, s ktorou knižnica spolupracuje už niekoľko desiatok rokov.

Špeciálnu kategóriu tvorí zriaďovateľ (predtým Obvodný národný výbor Bratislava II, teraz Miestny úrad mestskej časti Bratislava-Ružinov) – náš nadriadený orgán, jeho organizačné zložky a pracovníci, s ktorými sme vždy mali a udržiavali korektné a seriózne vzťahy. Po roku 1989 sa komunikácia v tomto zmysle rozšírila, a to veľmi výrazne, aj o poslanecký zbor a jeho jednotlivých členov.

Výnimočnú kategóriu tvorí naša čitateľská verejnosť – naši čitatelia,  priaznivci a “fanúšikovia” knižnice, ako ich zvyknem nazývať. Bez nich by sme neboli nič, naše snaženie a “lopotenie” by nemalo zmysel, bolo by zbytočné. Nie je možné na tomto mieste písať o našich čitateľoch. Z jediného dôvodu. Musela by to byť celá kniha zážitkov, spomienok, postrehov, príbehov veselých i smutných, pretože značný počet čitateľských generácií vyrástol na pôde Knižnice Ružinov a prešiel jej dverami. Všetci pracovníci, ktorí za tie roky prešli výpožičnou službou, by o tom mohli rozprávať. Knihu by som nazval trebárs “legenda o čitateľoch” alebo “sága rodu čitateľského ružinovského”.

Ešte niečo ku vzťahu k našim profesijným partnerom (či už to sú knižnice rôzneho druhu, ich pracovníci – riaditeľmi začínajúc a radovými pracovníkmi končiac) patrí, a to profesijné združenia: Spolok slovenských knihovníkov (SSK) a Slovenská asociácia knižníc (SAK), Katedra knižničnej a informačnej vedy pri Filozofickej fakulte Univerzity Komenského (KKIV FiF UK) a v neposlednom rade aj Ministerstvo kultúry SR, aj keď nie je naším až tak “každodenným” partnerom. So všetkými sme sa vždy snažili udržiavať korektné a priateľské vzťahy založené na obojstrannom rešpektovaní a dôvere, a som presvedčený, že sa nám to darilo a aj darí.

Za “našu” Katedru spomeniem aspoň Eugena Meššu, neúnavného propagátora a podporovateľa bibliopedagogiky, knižnej a knižničnej kultúry, verejného knihovníctva a knižníc vôbec, zakladateľa a hlavnú osobnosť slovenských čitateľských táborov, najprv učňovskej mládeže, neskôr čitateľských táborov mladých krajanov zo slovenských gymnázií v zahraničí. Jeho zásluhou som začal ešte ako študent publikovať prvé články a recenzie, on nám do knižnice začal posielať prvých “študákov”, či už na konzultácie, prax a podobne, aby sa čo to podučili z praktického knihovníctva. Knižnica Ružinov participovala na príprave a aj na realizácii mnohých čitateľských táborov. Niekoľko perfektných letných sedení, ktoré stáli za to, sa uskutočnilo v našej Ústrednej knižnici na Miletičovej ulici.

Ďalej treba spomenúť našich partnerov a kolegyne z Mestskej knižnice v Bratislave, s ktorou spolupracujeme už desiatky rokov na najvyššej odbornej, ale aj priateľskej úrovni. Pamätám si napríklad Anku Gratzerovú, ktorá “fandila” našej edičnej a bibliografickej činnosti a s ktorou som intenzívne tieto a aj iné odborné záležitosti predebatovával.

Tiež kolegyne a kolegovia z ostatných bratislavských verejných knižníc by si určite spomenuli na mnohé príklady vzájomne plodnej a tvorivej komunikácie.

Týka sa to samozrejme aj vedeckých knižníc a iných knižničných pracovísk. Spomínam si napríklad na Vlastu Kalinovú z odboru pre knižničnú sústavu Matice slovenskej, pracovisko v Bratislave, ktorý bol gestorom a investorom našej experimentálky na Trnávke, ako sme s ňou a jej kolegyňami “bojovali” pri tvorbe a koncipovaní celého projektu v 80. rokoch minulého storočia. Ale výsledok stál za to. Myslím, že napríklad aj v takej Univerzitnej knižnici v Bratislave a v CVTI SR v Bratislave máme tiež priateľov, o ktorých sme sa vždy mohli a aj môžeme oprieť.

Nemal by som vynechať ani našich praktikantov, či už žiakov Školy knihovníckych a informačných štúdií alebo poslucháčov KKIV FiF UK, ktorí mi tak nejako “prischli”, ale vôbec mi to nevadí. Už keď som do Knižnice Ružinov prišiel, bola výcvikovým pracoviskom pre vtedy Strednú knihovnícku školu a ak sa nemýlim, takýmto pracoviskom bola priebežne a pravidelne už od svojho vzniku. Neskôr pribudli medzi praktikantov aj vysokoškoláci. V súčinnosti s našou knižnicou a jej pracoviskami vznikli mnohé seminárne, ročníkové a dokonca aj diplomové práce. A veru ich celkový výpočet by bol pomerne obsiahly. Aj niektoré čitateľské a knižničné prieskumy sa realizovali za pomoci našich pracovísk. Konzultovať a poradiť sa prišli aj poslucháči z iných katedier FiF UK, nielen z knihovníctva.

S nástupom digitalizácie a informačných technológií nastali aj pre Knižnicu Ružinov krušné, ale pekné časy. Mali sme to šťastie, že sme aj v tomto smere natrafili na ľudí ochotných nám pomôcť a nenechať nás v závoze. A domnievam sa, že aj to sú priatelia našej knižnice. Za všetkých spomeniem najmä Michala Sedláka, nášho externého správcu siete a “počítačového” záchrancu, ktorý nám vždy pomohol a poradil na patričnej odbornej úrovni, a veru je to už pekných pár rokov.

Myslím si, že vďaka všetkému, čo už bolo spomenuté, získala Knižnica Ružinov v očiach “tých vonku” dobré meno a povesť seriózneho partnera, s ktorým možno komunikovať a riešiť problémy na úrovni.

Knižnica sa otvára svetu…

Knižnica má i svoje správanie, vďaka ktorému sa prezentuje na verejnosti. Tu by mala byť zmienka o kultúrnych a iných aktivitách knižnice navonok. Ťažiskom týchto aktivít sú podujatia a akcie rôzneho druhu.

Napriek tomu, že podujatia nie sú mojou najobľúbenejšou parketou, podieľal som sa doteraz aj na príprave a realizácii niektorých podujatí. Už aj preto, že pripraviť zaujímavé podujatie je v podstate tímová práca, aj keď samozrejme osobnosti a charizma sú dôležité.

Dokonca raz, niekedy v roku 1985, sme aj súťažili v celoslovenskej súťaži podujatí s kusom “O čom sa rozprávali slová”. Kolegyňa Eva vyhotovila bábky, pani Rina bola autorkou scenára a bábkoherečkou v jednej osobe, “Obkas” nám vyhotovil kulisy a ja som zložil a nahral scénickú hudbu. Aj sme získali cenu. Spomínam si, ako sme s vyplazenými jazykmi vliekli obrovskú knihu cez vestibul v Dome odborov na Nám. Františka Zupku, kde bolo finále súťaže. Kniha bola z hranolov a dosák, obtiahnutá plátnom a bola strašne ťažká. Vtedy ešte odľahčené materiály a plasty neboli. Keď sme s knihou vošli, lepšie povedané, keď sa nám podarilo s vypätím všetkých síl knihu “vsunúť” do vestibulu, všetci stíchli a v nemom úžase pozorovali obrovské monštrum – produkt kultúry, ako sa premiestňuje v čase a priestore. Keby sme s knihou náhodou zakopli a padli, už nevstaneme. Jednoducho by sa nad nami zatvorila, svetlá by zhasli a hudba zaznela. Nádherný koniec. Dôstojný. Ešte pred premiérou. “Zahynuli pri plnení kultúrneho poslania”, vyryli by nám na náhrobok. Všetko nakoniec dobre dopadlo a mali sme aj celý rad repríz. Pre školy v obvode a pod. Ale pre istotu už bez knihy. Aj ju niekde ešte máme schovanú, je stále taká ťažká, že nemáme síl a ani morálnu odvahu na to, aby sme ju vyhodili.

Tiež si spomínam na čitateľskú konferenciu na tému “Postavenie ženy v súčasnej slovenskej literatúre”, ktorá sa konala v roku 1985 za účasti zástupcov tlače a iných hostí. Bola prítomná tiež Slovenská televízia. Keď poetka Dana Podracká čítala svoj značne “feministicky” ladený príspevok, držal som sa statočne. Keď prišla k miestu, kde sa hovorilo o mužskej nezodpovednosti a tak podobne, nevydržal som to a na znamenie protestu som opustil sálu. Vtedy sa vraj Libuša Mináčová naklonila k spolusediacim za predsedníckym stolom a povedala: “Ten súdruh z televízie to už nevydržal”.

Týmito riadkami nechcem bagatelizovať či zosmiešňovať podujatia a ani ich prípravu, len chcem pripomenúť, že v knižnici je niekedy aj veselo. A to pri všetkej vážnosti.

Podujatia knižnice ako celok (je to obrovský balík) komentovať nebudem zámerne, pretože keby som ich opísal aj na celú stranu či dve tri, je to málo a bola by to vlastne urážka Knižnice Ružinov, vzhľadom na to, čo všetko v tejto oblasti dosiahla… Táto téma si zaslúži samostatný článok, či štúdiu.

Knižnica vo svete techniky a informačných technológií…

Všade okolo nás digitálny svet, informačné technológie sa neustále vylepšujú a zdokonaľujú. Vôbec vzťah k technike rôzneho druhu a jej implementácia do pracovného procesu je nádherná téma. Spomeniem aspoň tú časť tejto histórie, keď sme sa prvýkrát zoznámili s “digitálnym drakom”. Ešte sme netušili, o čo ide, a koľko hláv ten drak vôbec má, ale cítili sme už jeho horúci dych. Do knižnice prišiel prvý počítač. Dostalo ho hospodárske oddelenie a stál 120 000 Sk. Bolo to niekedy v roku 1992 – 1993. Bolo že to radosti. Postupne sme sa na tomto počítači naučili “pracovať”, lepšie povedané písať, viacerí, ja ako posledný. Nevedel som sa odpútať od môjho starého dobrého mechanického písacieho stroja, do ktorého som sa mohol riadne “oprieť” a “rachotiť” jedna radosť. No nakoniec som sa musel aj ja prispôsobiť novým trendom.

Náš prvý počítač bol úžasný stroj. Mal takú “veľkú” operačnú pamäť, že keď som mu zadal zobraziť jednoduchý obrázok či grafiku, tak to skladal niekoľko minút, pri zložitejších veciach aj pätnásť až dvadsať. Zatiaľ som si odskočil niečo vybaviť do inej kancelárie, prípadne nakúpiť dačo na zahryznutie do najbližších potravín. Spomínam si, ako som bol prvýkrát na nákupe v počítačovej firme. Keď na mňa pracovník firmy vychrlil zopár doplňujúcich otázok ozdobených akoby mimochodom odbornou terminológiou, začali ma obchádzať mdloby. Po naformulovaní a zadaní patričnej objednávky som sa vypotácal z obchodu a až čerstvý vzduch vonku ma ako-tak prebral.

Veru, začali sme všetci pekne od piky a priamo za pochodu, v boji. Žiadny tréning a kurzy dopredu, školenia, konzultácie, rady, inštruktáže. Spomínam si na prvé školenie, ktoré sme absolvovali priamo u nás v knižnici. Inžinier prišiel, začal vysvetľovať funkcie počítača a jeho ovládanie. Všetci sme kukali ako na zjavenie a snažili sa čo najviac si zapamätať a zachytiť písomnou formou. Na záver niekoľko kontrolných otázok, doplňujúcich a upresňujúcich odpovedí a bolo. Nadobudli sme presvedčenie, že to nie je až taká veda. Optimisticky naladení sme na seba s nádejou pokukávali. Za inžinierom sa zabuchli dvere a s ním akoby zapadla aj záklopka v našich “operačných” pamätiach. Aj keď sme si všetko zapisovali a dobre počúvali, nech sme stískali klávesy a tlačidlá akokoľvek pedantne a usilovne, nefungovalo to. Tiež “boj s myšou” si vyžiadal značné fyzické a psychické vypätie, najmä keď, potvora jedna sivá, nechcela poslúchať. Najhoršie na tom boli tí, ktorí mali averziu voči živým myšiam. Tí napredovali pomalšie. Ale celkom pekne sme za tých posledných pätnásť rokov pokročili v tej počítačovej gramotnosti a teraz by už počítač nikto z nás nevymenil za nič na svete.

Knižnica je rada a ďakuje…

Všeličo by sa ešte dalo a malo spomenúť, no ako sa vraví, v najlepšom treba prestať. Zo strany Knižnice Ružinov patrí poďakovanie všetkým, ktorí prispeli k jej rozvoju za tých 35 rokov a ešte aj predtým. Knižnica je zároveň rada, že sa dožila tých pekných a statočných tridsaťpäť, čím nechce povedať, že to už stačilo a že teraz chce už odpočívať a dôstojne si pripomínať všetko to, čo zažila. Naopak. Knižnica si myslí, že tých prvých tridsaťpäť rokov je dobrým základom a pevným odrazovým mostíkom do ďalších desaťročí.