Knižnica 2.0: nové scenáre pre knižnice
Predstavujeme|
Pojem knižnica 2.0 doposiaľ nie je jednoznačne definovaný. Všetky doterajšie náznaky majú spoločné to, že poukazujú na web 2.0. Knižnica 2.0 sa opiera o princípy a techniky webu 2.0. Prečo by sa však mala vôbec knižnica meniť? V tomto článku navrhneme možné scenáre, ktoré poukážu na nové možnosti pre knižnice adaptáciou webu 2.0. Najskôr sa krátko pozrieme na web 2.0. Tim O Reilly takto opisuje vlastnosti webu 2.0 vo svojom článku Čo je web 2.0? (1):
Týmito princípmi sa nechali inšpirovať aj knihovníci a navrhli princípy knižnice 2.0 (2):
Aj keď pojem nie je dokonale uchopiteľný, je hneď jasné, že knižnica 2.0 je viac ako len čisto technické nasadenie techník webu 2.0, ako sú weblogy a wiki. Knižnica 2.0 adaptuje princípy webu 2.0 a prenáša ich na knižnicu. Ako pracovná definícia azda môže platiť: knižnica 2.0 vznikne prevzatím nadstavbových nástrojov do klasickej knižnice použitím nástrojov, ktoré ponúka web 2.0. Predpokladom však je, aby fungovala („vládla“) kultúra zdieľania, teda spoločnej tvorby a využívania služieb a obsahov, aby sa jednotlivé prvky mohli opätovne využívať, čím sa dosiahne prepojenie používateľov a inštitúcií v novej kvalite. Pritom sa vďaka používateľskej spätnej väzbe a novým technickým možnostiam nachádzajú nástroje a služby v neustálom vývoji a vylepšovaní. V praxi sa však ukázalo, že potenciál webu 2.0 sa len ťažko vyťaží čisto čítaním textov pripomínajúcim pasívne sledovanie prednášok. Z tohto dôvodu by som odporúčal, aby si každý vyskúšal na webe 2.0 päť služieb. Pod pojmom vyskúšať však nemyslím iba „prezretie“, ale aj nahlásenie sa a aktívne využívanie, prispievanie do služby.
Komunikatívny katalóg V porovnaní s inými stránkami na webe vyzerá náš (teda knižničný) online katalóg OPAC vo všeobecnosti mierne zastarane. V porovnaní s katalógom napr. online obchodu Amazon, pripadá človeku knižničný katalóg komplikovane a bezfarebne. Pri službe Library Thing (7) si môžu používatelia skatalogizovať svoju privátnu knižnicu. Milióny používateľov rozširujú údaje o svoje vlastné kľúčové slová a recenzie.
Čomu z týchto úspešných webových stránok sa môže priučiť knižničný OPAC? Takáto diskusia sa už vedie pod značkou OPAC 2.0 alebo „katalóg ďalšej generácie“. Intenzívne sa premýšľa nad vylepšovaním používateľského rozhrania OPAC-u a skúma sa, ktoré prvky webu 2.0, ako je Social Tagging (vytváranie kľúčových slov používateľmi), hodnotenia a komentáre je možné nasadiť.
Veľmi rýchlo sa však vynára otázka, ako možno okolo OPAC-u vytvoriť takú komunitu, ktorá prekoná tzv. kritickú masu, aby sme o takomto systéme mohli reálne uvažovať a systém by sa aj udržal. Prvé projekty (napríklad v Nemecku), ktoré povolili recenzie v OPAC-u, stáli presne pred týmto problémom. V každom projekte vzniklo iba pár recenzií. Otázne v tomto prípade je, či by nebolo vhodné jednotlivé recenzie zdieľať. Zároveň existuje niekoľko web 2.0 služieb, v ktorých možno recenzie vytvárať. Tu by bolo potrebné vyjasniť si otázku, nakoľko je možné vytvoriť formáty, ktoré by umožňovali výmenu obsahov. To isté samozrejme platí pre tagy, teda pre kľúčové slová, ktoré zadávajú používatelia. Ako by mohlo vyzerať riešenie tohto problému? Jedným z možných riešení by bol centrálny repozitár, ktorý by slúžil ako centrálny zásobník (sklad) a na ktorý by boli napojené všetky systémy. K tomu by bolo zmysluplné pripojiť množstvo „translatorov“ (technických nástrojov na prekladanie rôznych formátov), ktoré umožnia preberanie obsahov z iných systémov. Problém, ktorý by bolo potrebné vyriešiť, je oblasť prideľovania identifikátorov (čísla ISBN nie sú v tomto rozsahu dostačujúce, keďže pokrývajú iba časť možných obsahov). Muselo by byť vytvorené iné riešenie. Preto v tomto prípade považujeme za zmysluplné vytvorenie všeobecného identifikátora pre katalogizované dokumenty. Identifikátor by sa preberal spolu s prevzatím titulu. Takýto katalógový záznam by mal byť voľne dostupný pre každú knižnicu. Projekty ako WorldCat síce ponúkajú dobrú databázu, kvôli licenčným podmienkam by sa však na takýto kooperatívny projekt nehodili. Eventuálne by sa na uvažovanú centrálnu databázu mohla vyvinúť Open Library.
Obr. 4 Katalogizačná maska Open Library, ktorá je prístupná pre každého Knižnice by k takémuto záznamu mohli prispieť tým, že by voľne sprístupnili svoje bibliografické údaje v súlade s návrhom Open Knowledge Foundation (8). Online manažment (použitej) literatúry Na konferencii Web 2.0 Expo v Berlíne povedal manažér Yahoo Tom Coates: „The site is not your product“ (webová stránka nie je vaším produktom). Prenesené na knižnice by to mohlo znamenať toto: „The OPAC is the product” (OPAC je produkt). Alebo inými slovami, môže sa stať, že v budúcnosti stratí OPAC na význame. Čo však potom, keď už bude OPAC bezvýznamný? Pozrime sa na proces rešerše a správy literatúry z pohľadu hľadajúceho (výskumníka, vedca, bádateľa). Vychádzajme z nasledujúcej situácie:
Pokým je dnes bod 1 a 2 takmer samozrejmosťou, využívanie programov na správu (použitej) literatúry je menej rozšírené. Pritom je na trhu mnoho produktov od veľmi známych drahých riešení, ako je Endnote (9) a Refworks (10), cez množstvo menej známych programov v strede až k bezplatným riešeniam ako Zotero (11) a rôzne web 2.0 riešenia ako Connotea (12) a CiteULike (13). Niektoré riešenia núkajú možnosť importovať si bibliografické údaje z rôznych katalógov (napr. cez Z39.50). Či už sedíme v tej-ktorej knižnici alebo doma, dostupnosť knihy musíme overiť online rešeršou. Dôsledné riešenie by však malo ponúkať rovnako informáciu o dostupnosti dokumentu automaticky cez otvorené rozhranie a táto by sa priamo prepojila do programu na správu (použitej) literatúry. Výskumník-používateľ si zvolí buď knižnicu, z ktorej chce čerpať informácie, alebo tieto informácie získa automaticky z tej knižnice, v ktorej práve pracuje. Súčasne by program obsahoval aj „objednávacie tlačidlo“, ktorým bude možné priamo do knižnice poslať objednávku alebo poznámku. Svoje vlastné údaje by mal výskumník uložené vo svojom softvéri. Pri digitálnych publikáciách bude výskumníkovi ponúknutý priamo link na plný text, ktorý si môže prevziať do svojich údajov a zodpovedajúce dielo (e-knihu alebo článok) uložiť na svoj vlastný počítač. Webovú stránku OPAC-u výskumník vlastne vôbec neuvidí. Technikami webu 2.0 leží táto vízia na dosah. Verejné webové rozhrania, ktoré možno využiť na zistenie dostupnosti dokumentu, a webové služby, ktorými možno uskutočniť objednávky, sú realizovateľné za použitia techník, ktoré sa asociujú s pojmom web 2.0. Ale ako to už chodí, technické problémy sú iba jednou stránkou mince. Druhá vec je, že samotné knižnice by museli byť pripravené zverejniť tieto údaje. A keďže sa niečo také nedeje ani pri údajoch z katalógov, bude pre mnohých takéto riešenie problémom.Knižnica ako hybridné miesto stretnutí Veľmi dôležitú úlohu hrá knižnica ako miesto. Je miestom nielen stretnutí či práce. Web 2.0 umožní prepojiť jej „online bytie“ a skutočné „kamenné miesto“. Jednou z možností, ako to realizovať, sú sociálne siete (Social Networks). Facebook je príklad, ktorý núka mnohé možnosti. Knižnice si tu môžu vytvoriť virtuálne prezentácie, čím nemyslíme iba vlastnú webovú stránku, ale aj stránku v niektorej z mnohých sociálnych sietí. Možnosť, na ktorú by sme sa mali pozrieť bližšie, núka služba Facebook. Knižnica tu môže propagovať svoje podujatia, používatelia sa tu môžu ako fanúšikovia knižnice voľne vyjadrovať („outen“) a zároveň sa na stránke dozvedia, kto z ich priateľov ešte knižnicu obľubuje.
Na stránke sa možno nahlásiť na jednotlivé podujatia, následne možno vidieť iných nahlásených účastníkov, takže rozhovory, ktoré sa na podujatí začali, možno ďalej rozvíjať vo virtuálnom svete. Taktiež sa možno stretávať v jednotlivých miestnostiach s ľuďmi, ktorí majú tiež túto knižnicu radi. Prípadne sa dohodnúť na jazzové koncerty, ktoré knižnica organizuje. Sociálne siete takto umožňujú prepojenie komunikácie vo virtuálnych i reálnych miestnostiach. Podobné možnosti sa núkajú na službe MySpace, ktorá sa zvyčajne obracia na mladšie publikum.
Mohutným rozšírením mobilných prístrojov, ako sú mobilné telefóny s pripojením na internet a iných prístrojov, ktoré sa dostanú bezdrôtovo na internet, možno vyvinúť nové služby, ktoré budú ešte viac spájať reálne a virtuálne priestory. Facebook a iné sociálne siete už ponúkajú optimalizované stránky pre mobilné telefóny online, túto techniku využívajú aj prvé knižničné katalógy (14). Knižnica sa môže vyvinúť na hybridné miesto stretávania. Záver Tieto príklady ponúkajú všetkým prvý náhľad na to, čo by bolo možné urobiť s knižnicami skombinovaním s webom 2.0. Kreatívna kombinácia nových možností s tým, čo už existuje, umožňuje zlepšiť služby pre používateľov. Pritom nemusíme zanedbať tradičné úlohy knižnice (akými sú sprístupňovanie dokumentov a informácií alebo konzultácie či školenia). Naopak, môžeme silu knižnice ďalej budovať a používateľovi umožniť profitovať z tradičnej práce a poslania knižnice (normovaná katalogizácia, príjemné prostredie). Nové technológie by nám pritom nemali naháňať strach, naopak, mali by sme objaviť „radosť z hry“ s nimi. Samozrejme, nebude všetko, čo vyskúšame, použiteľné hneď. Niektoré možnosti sa dokonca môžu ukázať ako úplne nepoužiteľné. Web 2.0 znamená neustálu beta verziu, teda neustále zmeny a vylepšenia. Tento princíp neustáleho vzdelávania by sme mali aplikovať aj na svoju prácu a inštitúciu, pretože potom budeme pripravení na web 2.0, web 3.0 alebo čokoľvek, čo príde ako ďalšie.
Príspevok autora P. Danowského (Bibliothek 2.0: Neue Szenarien für Bibliotheken) |
