2.0 – Módna značka či realita?
Zo Slovenska|
Základná myšlienka – vzájomné zdieľanie obsahu, zdieľanie a výmena informácií, priestor pre tvorbu komunít a vzájomné stretávanie sa – nový priestor, kde si každý môže nájsť svoj miesto na vlastnú sebarealizáciu. Priestor, ktorý nepozná hranice a limity reálneho sveta. Úvod Nielen živý organizmus sa prirodzene vyvíja, ale aj internet a jeho nástroje, ktoré prispievajú k stále sa rozširujúcemu spektru jeho využitia. Hoci prvá myšlienka smerujúca k zrodu internetu o dva roky oslávi svoju štyridsiatku, mnohým z nás sa táto sieť sietí, bez ktorej si už ani nevieme svoj život dobre predstaviť, dostala do povedomia o vyše 20 rokov neskôr. Dôvod? Pomerne jednoduchý. Jednak zo začiatku bol internet určený len pre akademické prostredie, ale hlavne fakt, že prístup k nemu bol pomerne komplikovaný, a preto bolo použitie internetu zväčša výsadou pomerne úzkej skupiny odborníkov. Až začiatkom posledného desaťročia minulého storočia Tom-Berners Lee a Robert Cailliau prišli s myšlienkou webového klienta, ktorý by jednoduchou formou umožnil tvorbu, editáciu a prezeranie WWW stránok. Realizácia tejto myšlienky si vyžiadala potrebu vzniku viacerých nových nástrojov, ktoré sa ukázali ako nevyhnutné k naplneniu ich predsavzatia. Ide predovšetkým o jazyk HTML, protokol HTTP a štandard URI. Vďaka www bol internet zrazu oveľa jednoduchšie prístupný, čo sa odrazilo hneď i v náraste počtu počítačov a následne v náraste webových stránok, čo bol dôvod pre vznik nových služieb. Takže opäť sa potvrdilo pravidlo akcie a reakcie. Čo robí z webu WEB 2.0, či skôr WEB xx? Čo je vlastne web a čím sa líši web od webu s určitým označením? Web so svojimi službami má hlavnú zásluhu na hromadnom rozšírení internetu. Môžeme povedať, že web je teda akousi vstupnou bránou do sveta internetu. Do sveta, kde si každý z nás môže nájsť svoje miesto. Do sveta, ktorý nemá hraníc. A čím viac ľudí má od tejto brány kľúč, tým viac sa tento svet rozrastá do všetkých smerov. Sveta, kde nápad či myšlienka jedinca je prakticky okamžite prístupná všetkým obyvateľom tohto sveta, ktorí ju buď ignorujú, alebo ich zaujme, začnú ju využívať tak, ako ju autor predložil, alebo ju ďalej zdokonaľujú, čím vznikajú nové a nové myšlienky, z nich nástroje atď. Ale tiež sveta s priestorom pre tvorbu sociálnych sietí. Vďaka webu a jeho službám dnes s internetom pracujú ľudia bez rozdielu veku od malých detí až po seniorov, ktorí už toho dosť pamätajú. Svedčí o tom i článok s titulkom Takmer storočný dôchodca v Českej Třebovej najradšej surfuje po internete, ktorý bol uverejnený v denníku SME [1].
Jednoduchosť použitia, ktorá je pre web charakteristická, je jedným z hlavných dôvodov, prečo došlo k hromadnému rozšíreniu internetu. Rozvoj IKT nám otvára nové a nové možnosti mobility a nezávislosti. Preto aj naše nároky na moderné webové služby sa prakticky zo dňa na deň zvyšujú. Spoločným menovateľom takýchto služieb je predovšetkým jednoduchosť, nezávislosť a sloboda. Dnes majú na webe zelenú služby, ktoré sú interaktívne, ktoré dovoľujú používateľa vtiahnuť do spolupráce s cieľom, aby si danú službu mohol prispôsobiť svojim potrebám. Takmer každá služba, ktorá spĺňa tieto kritériá, je predurčená na hromadné rozšírenie a úspech. Teda internet sa tým mení na platformu, ktorá vytvára priestor pre spoluprácu miliónov ľudí so spoločnými záujmami a nové webové služby im dávajú nástroje pre spoluprácu. Takýchto služieb môžeme dnes na webe nájsť hneď desiatky. Avšak tí, čo si pamätajú začiatky internetu, budú možno so mnou súhlasiť, že také a podobné služby tu boli už od počiatku. Rozdiel je len v tom, že v tom čase pred viac ako desiatimi rokmi nebolo jednak toľko používateľov, nemali také skúsenosti a nemali k dispozícii súčasné technológie. Skúsme si položiť otázku: Čo tvorí podstatnú časť informačných zdrojov pre linkovacie a digg servery? Mohli by existovať bez blogov? A bolo by toľko blogov, keby sa prístup k internetu nezlacňoval a nezvyšovala by sa prenosová rýchlosť? Takýchto a podobných otázok by sme si mohli položiť oveľa viac. Pekné porovnanie pôvodného webu, ktorý v tomto kontexte dostáva automaticky prívlastok 1.0, teda webu 1.0 a webu 2.0 môžeme nájsť na obrázku Diona Hinchcliffa [2]. Čo je teda kolektívna inteligencia? Skutočne ide o inteligenciu? Alebo skôr o názor väčšiny? Musí byť vždy názor väčšiny správny? Kto je väčšina? Je to skutočne väčšina? Alebo len väčšina z veľmi maličkej, skôr zanedbateľnej časti? Koľko ľudí z celkovej populácie sa naozaj aktívne zúčastňuje na tvorbe obsahu? Prečo sa teda tento termín web 2.0 najmä v posledných rokoch používa čoraz častejšie? K jeho popularite celkom isto prispel predovšetkým Tim O´Reilly svojím článkom What is Web 2.0 [3]. Tim O´Reilly tu hovorí o webe ako o platforme. Hovorí, že podobne ako veľa iných významných koncepcií, ani web 2.0 nemá presne stanovené hranice, ale skôr gravitačné jadro. Môžeme si ho teda predstaviť ako množinu princípov a postupov, ktoré vytvárajú dokopy skutočnú slnečnú sústavu stránok využívajúcich niektoré alebo všetky tieto princípy rôzne vzdialené od tohto jadra, čo znázornil tzv. meme-map. Iný spôsob vizualizácie toho, čo je pre web 2.0 charakteristické, uviedol v svojom článku Visualizing WEB 2.0 už spomenutý D. Hinchcliffe [4], ktorý rozdelil súčasné techniky a technológie do celkov a vyjadril ich vzájomnú spolupôsobnosť takto:
Názorov na to, čo je a čo nie je web 2.0 či web XX, je teda veľa. Každý si z nich môže vybrať to, čo je mu najbližšie. Isté však je, že inovácie v dôsledku prirodzeného vývoja, s ktorými sa stretávame v bežnom živote, sa nevyhýbajú ani prostrediu internetu. Zásadný rozdiel je však v ich rýchlosti. Na internete prichádzajú inovácie niekoľkonásobne rýchlejšie. Preto ja osobne web 2.0 chápem len ako akúsi nálepku či značku. Podobne ako McDonalds, vždy viem, čo pod týmto označením môžem očakávať, bez ohľadu na to, ktorá konkrétna prevádzka mi danú službu poskytuje. Značku, ktorá prišla možno aj kvôli obchodu, kvôli ďalším investíciám do internetu. A možno práve táto značka má zásluhu na tom, že po veľkej bubline .com sa akcionári do oblasti internetu opäť vracajú. A podľa mňa čas najlepšie ukáže, či sa veľké bum, s akým toto označenie prišlo, naplní alebo nenaplní. Zo skúsenosti však môžem povedať, že každý z toho svojho uhla pohľadu, či už je to propagátor alebo kritik, má kúsok svojej pravdy a keby sme vopred vedeli, čo je, a čo nie je správne, tak by to už určite nebol prirodzený vývoj. Pre web 2.0 sú teda charakteristické služby, ako sú Wikipédia, blogy, RSS, YouTube, Flickr, Del.icio.us, Last, reader, LinkedIn, digg, 37signals, rollyo, netvibes, LookSmart’s Furl, CalendarHub, a nezaostáva ani takmer všade prítomný Google so svojimi Search, Maps, Gmail, Calendar, AdSense… Samozrejme, myšlienky použité v týchto celosvetovo známych službach si rýchlo našli svojich priaznivcov aj našom lokálnom prostredí, takže aj na našom webe môžeme nájsť množstvo stránok ponúkajúcich podobné služby, ako sú napr. linkuj.cz, n-joy, stream, myubo, tatu, my5minutes, vybrali.sme atď. Všetky tieto služby by sme mohli rozdeliť hneď do niekoľkých kategórií, a to na:
Je samozrejmé, že pri tvorbe týchto služieb boli použité viaceré rovnaké technológie. Tou najproklamovanejšou technológiou, ktorá sa často spája, ba dokonca niekedy aj zamieňa s webom 2.0, je technológia AJAX. Ale ako som už spomínala, web 2.0 nie je AJAX a nie je to ani technológia, ale myšlienka. K ďalším technológiám okrem už tých skôr známych patrí XML, XHTML, CSS a predovšetkým Servisne Orientovaná Architektúra – SOA a jej protokol SOAP, ale aj mnohé ďalšie. Vďaka týmto službám sa web dnes stal predovšetkým webom označovaným aj ako read – write. Webom, ktorý umožňuje:
Keďže ide o prirodzený vývoj, tak je namieste, že používatelia takýchto služieb ich akoby automaticky očakávali aj inde. Výnimkou by nemali byť ani knižnice. V tejto súvislosti sa často stretávame aj s označením Library 2.0. V článku Library 2.0 Service for the next-generation library [5] sa hovorí, že srdcom takejto knižnice sú zmeny zamerané na používateľa. V závere výskumnej správy vydanej vlani v OCLC pod názvom Sharing, Privacy and Trust in Our Networked World [6] sa zasa dozvedáme, že ak si chcú knižnice zachovať svoje postavenie u súčasných používateľov internetu, je nutné, aby sa im otvorili oveľa viac. Preto je dôležité, aby prehodnotili spôsob svojho fungovania, aby neustále so svojimi používateľmi komunikovali a spoločne s nimi, nielen pre nich, vytvárali pravidlá, podľa ktorých riadia svoju činnosť. To, čo platilo včera, či platí dnes, nemusí platiť zajtra. Nový web je úplne iný, a preto aj knižnice musia byť iné, ale musia reagovať rýchlo. Informační pracovníci knižníc sa pri realizácii zmien môžu inšpirovať službami webu 2.0 a vybrané služby aplikovať jednak na svojich www stránkach, ale tiež v knihovníckych informačných systémoch (KIS). Ide predovšetkým o diskusné fóra pre používateľov na stránkach knižníc, zapojenie RSS kanálov na svoje stránky, ale aj využívanie iných, napr. RSS kanály na sprístupňovanie informácií používateľom z iných zdrojov, vytvorenie priestoru pre používateľov na vkladanie a komentovanie vlastných fotografií, zvukových či audiovizuálnych záznamov z rôznych podujatí poriadaných knižnicou, získavanie spätnej väzby na stránky od používateľov, personalizáciu stránok, tesné prepojenie www stránky so službami poskytovanými KIS atď. Druhou, pomerne veľkou oblasťou sú zmeny na úrovni KIS. Už nejde len o sprístupňovanie fondu knižnice prostredníctvom online katalógu, ale aj o poskytovanie ostatných služieb používateľom prostredníctvom webového rozhrania. Nejde len o klasické služby objednávania či predlžovania dokumentov, ale tiež o online prístup k elektronickým informačným zdrojom a vybraným elektronickým dokumentom, klasifikovanie a hodnotenie zdrojov, zapojenie RSS, aby si používateľ mohol definovať svoje vlastné RSS kanály podľa objektov svojho záujmu, a mnohé ďalšie nové služby. Do osobitnej kategórie patrí vytváranie a sprístupňovanie tzv. Mash Up aplikácií, ktoré umožňujú v rámci jednej aplikácie zdieľať dáta či služby z iných aplikácií. V súvislosti s prostredím webu sa dnes tiež čoraz viac hovorí o sémantickom webe. S myšlienkou sémantického webu prišiel priamo jeden z jeho tvorcov Tim Berners Lee, ktorý spolu s ďalšími autormi v článku The Semantic Web [7] dôrazne upozornil na skutočnosť, že vtedajšia sieť www je len hŕbou stránok, ktorá každou sekundou rastie a v ktorej vyhľadať relevantnú informáciu je čoraz zložitejšie. Hovorí, že východisko vidí v postupnej premene na sémantický web; vidí ho vo webe – virtuálnom svete, kde inteligentné mobilné zariadenia budú schopné za človeka riešiť zložité problémy. Sémantický web, alebo inak povedané významový web podľa W3C [8] predstavuje rozšírenie súčasného webu, kde k informáciám je asociovaný ich presne definovaný význam, na základe čoho môžu ľudia a počítače oveľa lepšie spolupracovať, zdieľať a viacnásobne využívať obsah webu. Sémantický web predstavuje reprezentáciu dát v prostredí WWW. Architektúru sémantického webu najlepšie znázorňuje nasledujúci obrázok, ktorý som si zapožičala zo stránky W3 konzorcia [9].
Ako vidieť z – RDF [10]. Ten predstavuje jednotný rámec pre popis www zdrojov. RDF integruje množstvo aplikácií, ktoré využívajú XML pre syntaktický zápis a identifikátory URI pre pomenovanie. RDF je určené oveľa viac na podporu strojového spracovania ako na samotnú prezentáciu dát. Informácie na webe sú teda nielen strojom čitateľné, ale aj strojom spracovateľné. Ďalšou veľmi dôležitou súčasťou sémantického webu je konceptualizácia (conceptualization). Konceptualizácia tvorí základ formálne reprezentovaných znalostí. Predstavuje abstraktný, zjednodušený pohľad na svet (tým svetom môže byť napr. konkrétna doména), ktorý potrebujeme reprezentovať na daný účel. Jedným z kľúčových nástrojov pre konceptualizáciu sú ontológie. Preto sú ontológie právom považované za základ sémantického webu. Pojem ontológia je odvodený z dvoch gréckych slov on: ontos – súcno a logos – výklad. Vo wikipédii sa uvádza, že ontológia je filozofické učenie o bytí, filozofická disciplína, ktorá sa zaoberá bytím alebo súcnom. Za zakladateľa ontológie sa považuje Aristoteles [11], zatiaľ čo slovo „ontológia“ vystupuje po prvý raz až začiatkom 17. storočia. Aristoteles sám hovoril o prvej filozofii [12] a jeho nasledovníci o metafyzike [13]. Ontológia ako učenie o súcne, čiže o tom, čo existuje, tvorí spolu s učením o božskom bytí od vzniku filozofie centrum metafyziky. Obidve tieto oblasti metafyzického myslenia sa v antike [14] a v stredoveku [15] nerozlišovali: ich spoločným predpokladom bolo, že každé súcno možno určiť len prostredníctvom výkladu božského bytia. Systematické vymedzenie ontológie v podobe vedy, to znamená v súvislosti s najvšeobecnejšími určeniami bytia, významami bytia a pojmami bytia sa nachádza v diele Ch. Wolffa Ontológia (1730) [16]. Možno si teraz po prečítaní predchádzajúcich riadkov kladiete otázku, čo to má spoločné so sémantickým webom. Pojem ontológie sa však nepoužíva len vo filozofii. V informatike tento pojem zaviedol T. Gruber v 90. rokoch, keď riešil problém modelu zdieľania sémantických pojmov, ktorý je základom zdieľania a viacnásobného využívania znalostí z informačných systémov. Na tento účel vytvoril tiež vlastný jazyk Ontolingua, ktorý vychádzal zo všeobecného predikátového jazyka KIF a ktorý bol zároveň prvým a dlho najrozšírenejším jazykom na tvorbu a výmenu takýchto modelov [17]. Vznikol tak aj nový odbor – ontologické inžinierstvo, ktorý sa však pomerne dlho rozvíjal predovšetkým v akademickom prostredí. Avšak projekt sémantického webu prispel k rýchlemu rozvoju aj v tejto oblasti. Dnes máme k dispozícii viaceré nástroje na tvorbu ontológií, ktoré v sebe zúročujú skúsenosti práve z jazyka Ontolingua. K moderným jazykom na zápis ontológií dnes patria predovšetkým jazyky ako OIL, SHOE, XOL, DAML-ONT, MCF, Ontobroker, Ontoknowledge, OWL a ďalšie. Vzhľadom na to, že za jazykom OWL stojí konzorcium W3C, má tento jazyk asi najvyššiu váhu. Jazyk OWL vznikol na základe jazyka DAML OIL, ktorý zasa vznikol spojením jazykov DAML-ONT ad konzorciom W3C. V tomto príspevku však nemáme priestor na detailnejšie opísanie tohto jazyka. Budem sa radšej venovať ontológiám a možnostiam ich využitia v knižniciach. T. Gruber v roku 1993 definoval ontológiu ako explicitnú špecifikáciu konceptualizácie. V roku 1997 túto definíciu upravil W. Borst, ktorý hovorí, že ontológia je formálna explicitná špecifikácia zdieľanej konceptualizácie. Konceptualizácia tu predstavuje systém pojmov, ktorými môžeme opísať určitú reálnu časť sveta. Ontológia sa teda používa na opis toho, čo je, čo existuje, čo môžeme reprezentovať v informačnom či znalostnom systéme. V danom odbore plní ontológia funkciu formálneho modelu prostredníctvom konceptov a vzťahov medzi nimi. Jej cieľom je zjednotenie všetkých možných pohľadov na tie isté otázky, i keď v rozličných súvislostiach, čím sa eliminujú problémy vznikajúce pri používaní odlišnej terminológie, ale aj konkrétneho významu slov v rôznych kontextoch. Cieľom ontológie je teda definovať spoločné chápanie určitej triedy pojmov. Autori, ako sú Gertajn van Heijst či Nicola Guarino, uvádzajú vo svojich dielach viacero názorov na členenie ontológií. Základným hľadiskom členenia je hľadisko vývoja a hľadisko miery formalizácie, podľa ktorých sa ontológie členia takto:
Nám knihovníkom je spracovanie a usporadúvanie informácií vlastné už od nepamäti. Knihovníci boli tí, ktorí prví iniciovali aktivity smerujúce k vzájomnému zdieľaniu informácií a ich viacnásobnému využitiu, čo viedlo k formulácii viacerých medzinárodných noriem a štandardov. Jedným z najznámejších štandardov, ktorý je čiastočne využívaný i u nás, je protokol Z39.50, či jeho pokračovateľ zohľadňujúci nové technológie – SRW a SRU. Taktiež budovanie a využívanie rôznych taxonomických slovníkov či registrov, riadených slovníkov a tezaurov, od tých najjednoduchších až po viacúrovňové a viacjazyčné, nie je knihovníkom nijako vzdialené. U nás sú známe tezaury, ako napríklad MESH, EUROVOC, AGROVOC a iné. Dnes, keď sa čoraz častejšie hovorí o znalostnej spoločnosti, je zrejmé, že ontológie budú do budúcnosti veľmi ovplyvňovať aj naše činnosti a (v niektorých prípadoch sa tak už i čiastočne stalo) viaceré procesy týkajúce sa predovšetkým spracovania dokumentov. Ontológie sú totiž nielen základom sémantického webu, ale tiež prostriedkom interoperability medzi informačnými systémami. Nielen spomenuté slovníky a tezaury patria k základným nástrojom na zdieľanie informácií medzi knižnicami aj inými inštitúciami. Svoju významnú úlohu tu zohrávajú jednak štandardy pre tvorbu bibliografických záznamov vrátane súborov autorít všetkých typov. Avšak ani to dnes už nestačí k tomu, aby mohli knižnice i naďalej v čo najvyššej miere uspokojovať potreby svojich používateľov. Dnešnému používateľovi, ktorý dôkladne pozná možnosti súčasných technológií, už nestačí získať len konkrétnu izolovanú informáciu. Ak dnešný používateľ niečo hľadá, tak chce získať informácie spolu so všetkými súvislosťami. K tomu sú však potrebné ontológie, na základe ktorých by bolo možné informácie z jednotlivých informačných zdrojov na základe ich významu vzájomne prepojiť. Na tento účel boli knihovníkmi vytvorené viaceré rámce pre tvorbu ontológií. Mám tým na mysli predovšetkým Funkčné požiadavky na bibliografické záznamy, známe pod skratkou FRBR, ale tiež u nás menej známe Funkčné požiadavky na záznamy autorít – FRAR, ktoré vytvorila pracovná skupina IFLA FRANAR. Z hľadiska interoperability medzi inštitúciami v pamäťových a fondových inštitúciách je to zasa CIDOC CRM, ktorý bol prijatý aj ako norma s označením ISO 21127. FRBR – je jedným z výsledkov Štokholmského seminára o bibliografických záznamoch. Tento seminár v auguste roku 1990 organizovala IFLA Universal Bibliographic Control spolu s International MARC (UBCIM) Programme a IFLA Division of Bibliographic Control [18]. Presnejšie povedané, jedno z 9 prijatých uznesení tohto seminára bolo základom pre vznik FRBR, ktoré bolo publikované v roku 1998, a v roku 2002 sme sa vďaka Mgr. Celbovej z NKP mali možnosť zoznámiť aj s jeho českým prekladom. Štúdia FRBR vychádza tiež z analýzy potrieb používateľov, na základe čoho bol definovaný všeobecne platný rámec definujúci, čo všetko musí bibliografický záznam obsahovať a aké požiadavky používateľov by mal jasne a presne zodpovedať. Na tento účel FRBR definuje základné entity, ich vlastnosti, ako aj všetky možné vzájomné vzťahy týchto entít. FRBR by malo používateľom slúžiť ako základný navigačný nástroj na vyhľadávanie informácií v univerze informačných zdrojov, ktoré sa budujú v knižniciach. Jeho cieľom je vyhľadať, identifikovať, vybrať a získať entitu. Preto sú v rámci FRBR definované nasledujúce entity, ich vlastnosti a vzťahy. FRBR definuje tri základné skupiny entít:
Každá z uvedených entít bez ohľadu na jej zaradenie do skupiny je charakterizovaná určitými vlastnosťami (atribúty). Rozlišujeme dve základné skupiny vlastností, a to:
Jednotlivé vlastnosti môžu nadobúdať jednu alebo viacero hodnôt, a to v závislosti od entity a konkrétnej vlastnosti a navyše sa hodnoty niektorých vlastností môžu meniť v čase. Pomocou vlastností používatelia definujú svoje požiadavky a zároveň interpretujú odozvy pri hľadaní informácií o konkrétnych entitách. Okrem entít a ich vlastností FRBR definuje tiež všetky možné väzby medzi entitami. Tieto väzby sa vo FRBR delia z hľadiska ich dosahu na vyhľadávanie na dve skupiny, a to:
Pre nás knihovníkov z toho vyplýva jednoznačný záver. Ak chceme poskytnúť používateľom vysoko hodnotný a pritom z používateľského hľadiska príjemný navigačný nástroj, ktorý by im do značnej miery uľahčil vyhľadávanie a zároveň by im ponúkal presnejšie a relevantnejšie výsledky v rovnakom čase, je nutné pristúpiť k viacúrovňovému opisu s príslušnými väzbami. Ako vyplýva z jednotlivých entít definovaných vo FRBR, zmena nášho prístupu k spracovaniu sa bude do určitej miery dotýkať i súborov autorít. Na uplatnenie FRBR v praxi sa nám priamo ponúka implementácia ER modelu (entitno-relačného modelu). Tento model je konceptuálnym modelom, ktorý na úrovni konceptov slúži v IS na opísanie reálneho sveta. Medzi základné konštrukčné prvky ER diagramu patria práve entity, vlastnosti, vzťahy. Preto aj na základe FRBR boli iniciované ďalšie projekty. Pracovná skupina IFLA FRANAR (pre funkčné požiadavky a číslovanie autoritatívnych záznamov) publikovala v roku 2005 návrh funkčných požiadaviek pre autoritatívne záznamy FRAR [19]. Cieľom tejto skupiny, ktorá bola sformovaná v roku 1999, bolo vysvetliť, ako v súčasnosti fungujú súbory autorít, a zároveň objasniť všetky základné pojmy, ktoré by mohli viesť k zlepšeniu súčasnej praxe. Ako sa uvádza v dokumente návrhu FRAR z júna 2005, autority plnia nasledujúce úlohy:
Výhodou internetu je, že knižnice si môžu vzájomne zdieľať lokálne súbory autorít na národnej i medzinárodnej úrovni, ako to môžeme vidieť v susednom Česku, kde následne po začatí projektu kooperatívnej tvorby súborov autorít, ktorého garantom je Národná knižnica v Prahe, knižnice rozbehli projekty na harmonizáciu ich vlastných súborov autorít. Prínosy tejto náročnej práce už vidia predovšetkým knižnice, ktoré sa tejto činnosti venujú systematicky. Správne využitie súčasných technológií v aplikačnom riešení im totiž umožňuje jednak čiastočne zautomatizovať i proces harmonizácie, ale predovšetkým im umožňuje takmer plne automatizovať proces aktualizácie lokálnych súborov autorít a do značnej miery zjednodušuje operácie pri preberaní záznamov ako z katalógu NKP, tak aj zo Súborného katalógu ČR, kde systém vytvára automatické prelinkovanie z identifikácie národnej autority na identifikáciu lokálnej autority. Proces preberania záznamov z iných knižníc by sa mohol tiež podstatne zrýchliť a pre katalogizátorov hlavne zjednodušiť, keby knižnice, ktoré poskytujú svoje katalógy na zdieľanie (či už prostredníctvom protokolu Z39.50 či cez OAI PMH), ponúkali v bibliografických záznamoch väzbu na autoritatívny záznam cez identifikátor autority na národnej úrovni. O širšiu spoluprácu na medzinárodnej úrovni ide v projekte VIAF – Virtual International Authority File, ktorý sa zrodil počas kongresu IFLA v roku 2003 v Berlíne, kde sa dohodli Die Deutsche Bibliothek (DDB), the Library of Congress (LC) a OCLC Online Computer Library Center (OCLC) na budovaní virtuálneho medzinárodného súboru autorít osobných mien. Cieľom tohto projektu je overiť možnosť automatického prelinkovania viacerých národných súborov autorít a prezentovať výhody takéhoto súboru autorít [20]. Ak sa vrátim späť ku konceptuálnemu modelu FRAR, tak ten definuje, podobne ako FRBR, základné entity, ich vlastnosti a vzájomné vzťahy medzi entitami. K entitám, známym z FRBR, pribudli ešte entity ako meno autority, identifikátor, prístupový prvok, pravidlá a agentúra. Používateľov súborov autorít môžeme rozdeliť do dvoch skupín, a to na pracovníkov knižnice (tvorcov autoritatívnych záznamov a katalogizátorov) a na čitateľov. Tento model akceptuje požiadavky obidvoch týchto skupín. Jeho hlavnou úlohou je: nájsť, identifikovať, uviesť do súvislostí a nakoniec zdôvodniť. Prvé tri sú spoločné pre obidve skupiny používateľov, avšak posledný – zdôvodniť – je určený len knihovníkom. Ďalším, ale už oveľa všeobecnejším rámcom pre konceptualizáciu, teda aj zdieľanie a viacnásobné využívanie informácií v pamäťových a fondových inštitúciách, je tzv. CIDOC-CRM, ktorý bol prijatý aj ako medzinárodná norma s označením ISO 21127. Táto norma je výsledkom vyše desaťročného vývoja práce Medzinárodného výboru pre dokumentáciu (CIDOC) Medzinárodnej rady múzeí (ICOM). Hlavným cieľom tejto normy je ponúknuť tvorcom IS v tejto oblasti jednotnú pojmovú základňu na sprostredkovanie informácií medzi organizáciami kultúrneho dedičstva. Ide o doménovú ontológiu ako základný nástroj interoperability v týchto organizáciách. Norma definuje 84 entít 141 vlastností, ako aj ich hierarchické usporiadanie. Ponúka teda široké možnosti na zachytenie informácií týkajúcich sa nášho kultúrneho dedičstva. Pri súčasnom tempe nárastu informačných zdrojov je nesmierne dôležité sústrediť sa na spracovanie obsahu týchto zdrojov z hľadiska ich významu. Významnou pomôckou pri spracovaní takého množstva dokumentov sú práve kvalitne spracované objekty záujmov danej domény prostredníctvom jednotlivých entít, ich vlastností a vzájomných vzťahov. Preto je dôležité, aby knihovníci oveľa viac sústredili svoju pozornosť na budovanie súborov autorít s pridanou hodnotou. Práve prostredníctvom takýchto súborov autorít budovaných v súlade s uvedenými rámcami pre tvorbu ontológií v kombinácii s vhodnými technológiami je možné používateľom sprístupniť aj informačné zdroje, ktoré sa voľne nachádzajú v prostredí webu.
Bibliografické odkazy ČTK. Takmer storočný dôchodca v Českej Třebovej najradšej surfuje po internete. In Sme [online]. 2006 [cit. 2007-08-27]. HINCHCLIFFE, D. All We Got Was Web 1.0, When Tim Berners-Lee Actually Gave Us Web 2.0 [online]. 4 September 2006 [cit. 2008-02-11]. O’REILLY, T. What Is Web 2.0 : Design Patterns and Business Models for the Next Generation of Software [online]. 09/30/2005 [cit. 2008-02-11]. HINCHCLIFFE, D. Visualizing Web 2.0 [online]. 27 September 2005 [cit. 2008-02-11]. Dostupné na internete: <http://web2.socialcomputingmagazine.com/visualizingweb20.htm>. CASEY, M. E. – SAVASTINUK, L. C. Library 2.0 : Service for the next-generation library. In Library Journal [online]. 9/1/2006 [cit. 2008-02-11]. OCLC. Sharing, Privacy and Trust in Our Networked World [online]. Dublin : OCLC, 2007 [cit. 2008-02-11]. Dostupné na internete: <http://www.oclc.org/reports/pdfs/sharing.pdf>. BERNERS-LEE, T. – HENDLER, J. – LASSILA, O. The Semantic Web : A new form of Web content that is meaningful to computers will unleash a revolution of new possibilities. In Scientific American [online]. May 2001 [cit. 2007-08-27]. HERMAN, I. Semantic web [online]. W3 Consortium, 2001 [cit. 2007-08-27] BERNERS-LEE, T. Semantic web – XML2000 [online]. W3 Consortium, 2000 [cit. 2007-08-27]. HERMAN, I. – SWICK, R. – BRICKLEY, D. Resource description framework (RDF) [online]. W3 Consortium, 2004 [cit. 2007-08-27]. Aristoteles. In Wikipédia [online]. 2007 [cit. 2007-08-27]. Filozofia. In Wikipédia [online]. 2007. [cit. 2007-08-27]. Metafyzika. In Wikipédia [online]. 2007. [cit. 2007-08-27]. Antika. In Wikipédia [online]. 2007. [cit. 2007-08-27]. Stredovek. In Wikipédia [online]. 2007. [cit. 2007-08-27]. Christian Wolff. In Wikipédia [online]. 2007. [cit. 2007-08-27]. GRUBER, T. R. A Translation Approach to Portable Ontology. In Knowledge acquisition Specifications [online]. 1993, vol. 2, no. 5 [cit. 2007-08-27], s. 199-220. JONES, E. Summit on Serials in the Digital Environment: Functional Requirements of Bibliographic Records (FRBR). In CONSER : Cooperative Online Serials [online]. Washington: Library of Congress, March 10, 2004 [cit. 2007-08-27]. IFLA. Division of Bibliographic Control: Working Group on FRANAR [online]. [cit. 2007-08-27]. OCLC. VIAF : The Virtual International Authority File [online]. Dublin: OCLC, 2006 [cit. 2007-08-27]. |
