|
Poznávať všetko, čo existuje, nazýva sa
rozum,
čiže myseľ, alebo intelekt, vzniká z pravdy.
Chcieť všetko, čo prospieva,
to je vôľa,
majúca za predmet dobro vecí,
konať všetko, čo onomu obojemu slúži,
to je schopnosť hybná,
majúca za predmet jednotu vecí.
(J. A. Komenský, Pansofia)
Skôr než začneme hľadať odpoveď na akúkoľvek otázku, či
už jednoduchú alebo zložitú, mali by sme si najskôr správne zadefinovať pojmy a
azda krátkou exkurziou do minulosti zistiť, či už niekto pred nami nešiel rovnakým
smerom za rovnakým cieľom. A ak áno, možno by bolo múdre poučiť sa z chýb
minulosti, neopakovať neúspešné pokusy.
Na úvod krátka definícia a spresnenie pojmov.
Vzdelávanie dospelých ako súčasť celoživotného vzdelávania a
učenia sa, zahŕňa:
– náhradné školské vzdelávanie (tzv. druhá
vzdelávacia šanca),
– ďalšie vzdelávanie, ktoré členíme na:
- ďalšie profesijné vzdelávanie, ktoré zahŕňa kvalifikačné
vzdelávanie, periodické školenia a rekvalifikačné vzdelávanie,
- občianske vzdelávanie,
- záujmové vzdelávanie,
- vzdelávanie seniorov.
To znamená, že ak hovoríme o ďalšom vzdelávaní knihovníkov,
zameranom na získavanie profesijných kvalifikácií a kompetencií, správne by sme mali
používať slovné spojenie ďalšie profesijné vzdelávanie knihovníkov.
Poznávať všetko, čo existuje, nazýva sa rozum…
Všetko tu už raz bolo alebo história sa opakuje. Tak nejako by
mohol znieť podnázov vystihujúci nasledujúce porovnanie udalostí dávno minulých s
udalosťami nedávnymi, až súčasnými. V žiadnom prípade nejde o
zosmiešnenie či ironizáciu snáh hľadať riešenia závažných problémov, ktoré sa
týkajú knihovníkov, ich ďalšieho profesijného vzdelávania či spoločenského
statusu profesie. Je to námet na zamyslenie sa nad zhodou okolností, spoločenských,
politických a ekonomických faktorov, ktoré nás už niekoľko desaťročí nútia
riešiť rovnaké problémy.
Rok 1929
„Zákon knihovnícky sa na Slovensku neprevádza v plnom rozsahu a
len keď budú riadne vybudované knižnice a tiež používané a vžité, bude možné
knihovnícky zákon na Slovensku v plnom rozsahu prevádzať. […] Smutnou ukážkou je
tiež tá okolnosť, že polovina obcí na Slovensku nemá dosiaľ schválený rozpočet a
že musí hospodáriť na základe rozpočtu z roku minulého a že berné úrady nemôžu
predpisovať zavčas zrážky. […] Keď finančná a hospodárska politika štátu a
obcí vykazuje medzery, je to patrné najmä v obmedzovaní cieľov sústavnej politiky
kultúrnej a knihovníckej.“ (Náš Ľud, ročník II, 1929/30, s. 40-43)
O 62 rokov neskôr
Zákon Slovenskej národnej rady č. 369 zo 6. septembra 1990 o
obecnom zriadení predstavoval zásadnú zmenu v riadení, postavení a financovaní celej
siete kultúrnych zariadení u nás. Dotýkal sa bývalých krajských a okresných
knižníc, ktoré boli delimitované od 1. januára 1991 do správy riadenia Ministerstva
kultúry Slovenskej republiky, aj mestských a miestnych ľudových knižníc, ktoré po
vytvorení samosprávy územných orgánov prešli do správy obcí. I keď v zákone bola
stať o tom, že obecné úrady majú vytvárať podmienky pre rozvoj kultúry, nebola
formulovaná konkrétna povinnosť obcí starať sa o miestnu kultúru a osobitne o
knižnice. Vo väčších obciach sa objavili tendencie skracovať úväzky knihovníkom.
Bolo na dobrej vôli obcí, akým spôsobom a či vôbec budú naďalej knižnicu
prevádzkovať. Mnohé obce zápasili s množstvom problémov a knižnice sa znova
dostávali na okraj záujmu.
Rozpad okresných, resp. strediskových knižničných systémov
v roku 1991 a prechod obecných knižníc pod obecnú samosprávu sprevádzaný
nedostatkom finančných prostriedkov spôsobil zníženie počtu profesionalizovaných
obecných knižníc takmer o polovicu (na 293 v roku 2001).
Rok 1948
Pre veľkú väčšinu knihovníctvo je len prechodným
zamestnaním, kým nedosiahnu výhodnejšie postavenie. Preto nemohla sa vytvoriť u nás
akási knihovnícka tradícia. Ak sa má knihovnícka práca rozvinúť v celej svojej
šírke v najbližšej budúcnosti, treba sa postarať o náležité odborné školenie
knihovníkov.
V záujme rozvoja nášho knihovníctva treba otázku školenia
knihovníkov vyriešiť bez odkladu. Získanie dostatočného počtu školených
knihovníkov závisí i od hmotného zabezpečenia. Knihovnícka práca musí byť
honorovaná tak ako ostatné zamestnania tejto povahy, aby knihovnícke zamestnanie
bolo tak vyhľadávané ako ktorékoľvek iné. (Knižnica, 1948, č. 3, s. 43-47)
O 60 rokov neskôr
Napriek tomu, že Vyhláška MK SR o ďalšom vzdelávaní
pracovníkov knižníc bola vypracovaná už v roku 2000, nebola doposiaľ prijatá.
Ďalším problémom je nízky záujem absolventov s odborným
knihovníckym vzdelaním o zamestnanie v knižniciach, čo v praxi vedie k zamestnávaniu
pracovníkov s neknihovníckym vzdelaním a ich zaraďovaniu do rovnakých platových
tried ako absolventov s knihovníckym vzdelaním bez ďalších podmienok, to znamená aj
bez požiadavky na absolvovanie určitej formy ďalšieho vzdelávania.
1980
Vzhľadom na to, že počet profesionálnych knihovníkov a
odborníkov, ktorí sa zaoberali knižničnou vedou, vzrástol, začali sa vynárať
rôzne teórie a štandardy knihovníckeho povolania a osobnosti knihovníka. V roku 1980
v časopise Čitateľ pod názvom Knihovník boli uverejnené základné
požiadavky na osobnosť knihovníka. V krátkosti, len stručný súhrn charakteristík
knihovníkovej osobnosti:
všeobecné vzdelanie, znalosť vedy, znalosť prostredia, znalosť
kníh, zdvorilosť, pedagogika, diplomatický cit, poriadkumilovnosť a presnosť, dobrá
nálada, iniciatíva a zmysel pre nové, porozumenie, obetavosť, zmysel pre kritiku,
trpezlivosť a vytrvalosť, znalosť jazykov.
Pri výpočte týchto vlastností, vychádza, že knihovník je tvor
takmer dokonalý. Faktom však bola skutočnosť, že knihovnícka profesia nepatrila k
najúspešnejším, dobre plateným a spoločensky vysoko uznávaným. Postupný úpadok
spôsobil príliv stroskotancov z iných profesií, umiestňovanie protežovaných a
rôzne hendikepovaných ľudí, ktorí postupne osobnosť knihovníka v predstavách
verejnosti degradovali na sivú, bezvýznamnú a zanedbateľnú knižničnú pracovnú
silu.
O 27 rokov neskôr
Stratégia rozvoja slovenského knihovníctva 2007 – 2013
Strategická úloha č. 6
Rozvoj ľudských zdrojov a kontinuálne vzdelávanie
zamestnancov knižníc
Dôležitým predpokladom poskytovania kvalitných
knižnično-informačných služieb je aj zabezpečenie kvalifikovaných ľudských
zdrojov…
Medzi vážne problémy knižníc v oblasti ľudských zdrojov
patrí nedostatok nových kvalifikovaných absolventov, pre ktorých je práca v
knižniciach nezaujímavá. Najmä z tohto dôvodu je potrebné venovať mimoriadnu
pozornosť rozvoju ľudských zdrojov, kontinuálnemu vzdelávaniu súčasných
zamestnancov knižníc a zvýšeniu ich spoločenského statusu.
Chcieť všetko, čo prospieva, to je vôľa, majúca za predmet
dobro vecí…
V predchádzajúcich desaťročiach bolo vypracovaných a
prijatých niekoľko plánov, sústav, programov a stratégií vzdelávania knižničných
pracovníkov. Miera úspešnosti ich realizácie súvisela s aktuálnou
politicko-ekonomickou situáciou doby.
1962
1. marca 1962 Ministerstvo školstva a kultúry vydalo Jednotnú
sústavu vzdelávania osvetových pracovníkov. Každá knižnica mala mať vypracovaný
dlhodobý plán štúdia a vzdelávania knihovníkov.
V rámci Jednotnej sústavy vzdelávania osvetových pracovníkov
(ďalej JSVOP) predpisovali kvalifikačné predpoklady pre knihovníkov II. – úplné
stredoškolské vzdelanie, knihovnícky kurz a tri roky praxe. Do funkcie knihovníka II.
sa zaraďovali pomocní pracovníci, ktorí robili napr. skrátený popis, vykonávali
technické práce a pod. Na odbornejšie práce bolo potrebné vzdelanie vyššie.
1976
V roku 1976 Ministerstvo kultúry Slovenskej socialistickej
republiky po dohode s ústrednými úradmi a orgánmi, ktoré riadili jednotlivé
knižničné siete, vydalo Sústavu ďalšieho vzdelávania knižničných pracovníkov
1403/76.
Sústava ďalšieho vzdelávania knižničných pracovníkov
(ďalej len „sústava“) nadväzovala na všetky formy stredoškolskej a
vysokoškolskej prípravy knižničných a informačných pracovníkov, predovšetkým na
sústavu informačných pracovníkov.
Sústava predstavovala ucelený systém permanentného ďalšieho
vzdelávania knižničných pracovníkov, vzťahovala sa na všetkých pracovníkov,
ktorí pracovali v knižniciach jednotnej sústavy (okrem pracovníkov v útvaroch
vedeckých, technických a ekonomických informácií a knihovníkov, ktorí mali menej
ako 5 rokov do dôchodku) dlhšie ako 3 roky po skončení stredoškolského alebo
vysokoškolského knihovníckeho štúdia a dlhšie ako 2 roky po skončení štúdia
iného smeru.
1985
Program vzdelávania knihovníkov na roky 1985 – 1990 vychádzal z
legislatívnych materiálov a koncepcií – prognózy rozvoja slovenského knihovníctva
do r. 2000, prognózy rozvoja Matice slovenskej do roku 1995, ktoré predpokladali, že
ďalšie vzdelávanie knihovníkov sa bude organizovať rôznymi formami školenia (kurzy,
semináre), hromadnými exkurziami, konzultačnými sústredeniami, organizovaným
individuálnym štúdiom, stážami v knižniciach, bibliografických a informačných
útvaroch, literárnych archívoch a múzeách. Malo k nemu prispieť aj vydávanie
metodických príručiek a učebných pomôcok a metodické návštevy v knižniciach.
V teoretickej rovine bol model ďalšieho vzdelávania prepracovaný
veľmi dobre. Problémy nastávali pri samotnej realizácii. Viaceré knižnice
zodpovedné za realizáciu vo svojej sieti alebo regióne nemali koncepčne ujasnený
podiel na realizácii modelu, neparticipovali na realizácii a tým vznikali medzery v
systéme.
Po roku 1989
Spoločensko-politické zmeny, ktoré nastali v roku 1989 zasiahli
aj do oblasti knihovníckeho vzdelávania. Myšlienka ďalšej profesijnej prípravy
knihovníkov však zostala naďalej v povedomí, vzhľadom na rýchlosť zmien a
inovácií, ktoré začali prenikať aj do knihovníctva.
Predpokladalo sa, že na rozdiel od predchádzajúceho obdobia, keď
sa absolvovanie alebo aj neabsolvovanie ďalšieho vzdelávania žiadnym spôsobom
neprejavilo na ocenení pracovníkov, v dohľadnom čase sa táto situácia zmení.
Očakávalo sa tiež, že v nových podmienkach sa budú pracovníci sami aktívne
podieľať na financovaní svojho vzdelávania.
Eufória porevolučných rokov zasiahla aj oblasť knihovníctva,
nasledujúce obdobie však prinieslo mnoho nových, závažnejších problémov, s
ktorými sa nepočítalo a na ktoré knižnice neboli pripravené.
Rok 2010
Konať všetko, čo onomu obojemu slúži, to je schopnosť
hybná, majúca za predmet jednotu vecí.
Čo dodať na záver? Všetci vieme, že v súčasnom, stále sa
meniacom svete informácií je ďalšie profesijné vzdelávanie nevyhnutnosťou jednak
pre rozvoj profesijných kompetencií osobnosti ako takej, ale aj pre rozvoj, napredovanie
a zvýšenie spoločenského statusu knihovníckej profesie. Súčasná
situácia v ďalšom profesijnom vzdelávaní knihovníkov na Slovensku pripomína boj
partizánskych oddielov, ktorým zlyhalo spojenie. Nie je núdza o množstvo
vzdelávacích aktivít, seminárov, školení či prednášok. Chýba však systém,
ktorý by tieto aktivity usmernil, prípadne dohliadol na ich kvalitu.
Možno by na dosiahnutie cieľa stačilo len neobjavovať to, čo
už raz bolo objavené. Nezavrhovať to, čo bolo dobré, odhliadnuc od ideológie doby.
Byť múdrym a poučiť sa z chýb, ktoré urobili tí pred nami. Napriek nie vždy
priaznivým vplyvom a okolnostiam, kooperáciou a koordináciou aktivít určiť si ako
prioritu prospech celku pred prestížou jednotlivcov.
Použitá literatúra:
Barták, Jan. Jak vzdělávat dospělé.
Nakladatelství Alfa : Praha, 2008. ISBN:978-80-87197-12-7.
Doktorová, Andrea. Správa o plnení úloh vyplývajúcich
zo Stratégie rozvoja slovenského knihovníctva do roku 2006 (apríl 2006). In Bulletin
SAK, 2006, roč. 14, mimoriadne číslo, s. 5-56. ISSN 1335-7905.
Haliena, Ján. Dejiny socialistického knihovníctva na
Slovensku. Martin : Matica slovenská, 1987.
Kraus, František. O stave knihovníctva na Slovensku. In Náš
Ľud, 1929/30, ročník 2, s. 40-43.
Repčák, Jozef. Budúcnosť vzdelávania
knihovníkov. In Knižnica, 1948, č. 3, s. 43-47.
|