O čom to vlastne hovoril? (pán profesor Dincho Krastev na INFOS-e 2001)

Je to neuveriteľné, ale ešte stále sú medzi nami knihovníci (ale aj knihovníčky), ktorí nevedia perfektne anglicky.
Organizátori tohtoročného INFOS-u sa k tomuto faktu postavili principiálne (asi tak ako British Aerolines k fajčiarom) a
okrem prvej inojazyčnej prednášky všetko ostatné v úplne cudzej reči (čeština nie je pre gramotných Slovákov úplne cudzia
reč) zostalo bez prekladu. Organizačný výbor zrejme vychádzal z tézy, že ak nevieš po anglicky, máš smolu, ale azda konečne
pochopíš, že do budúceho INFOS-u sa to treba doučiť!!! Niektorí tento počin odsudzovali a tvrdia, že to bol neprimeraný
nátlak na slovenskú knihovnícku obec, ale na druhej strane – ako rýchlo to vyriešiť s tými niekoľkými tvrdohlavcami
(strange people with no english)? No veď uvidíme, ako to bude vyzerať nabudúce, možnože akcia výboru zaberie a o rok bude
príspevok tohto typu už zbytočný, lebo konečne bude platiť – čo účastník INFOS-u, to angličtinár!

Zatiaľ to však neplatí, takže poďme k veci. Prirodzene, že nemá zmysel robiť nejaké stručné resumé z príspevkov
cudzincov (bolo ich celkom 6), lebo to všetko nájdete aj v zborníku.

Moje zadanie je príjemnejšie: Napíš, ktorý zo zahraničných príspevkov ťa najviac zaujal, a voľne ho prelož! Je to
podivné, ale príspevok s pomerne nič nehovoriacim názvom
Bulharské knižnice a internet sa mi zapáčil najviac. Žeby tomu bola na príčine kdesi na dne podvedomia ležiaca
bulharská konštanta?

Bulharské knižnice a Internet (Optimistické rozprávanie pesimistu)

Motto: Tak kde je agora globálnej spoločnosti? Odpoveď musí byť – na Sieti (Brenda Laurel, Interval Research
Corporation, 1993, s. 34).

V januári 1992, po takmer 15-ročnej kariére výskumníka a profesora v Matematickom inštitúte Bulharskej akadémie vied
(BAV), som získal miesto riaditeľa Ústrednej knižnice BAV (ÚK BAV), najväčšej a najstaršej akademickej knižnice v
Bulharsku.

Akadémia bola v tom čase riadnym členom EARN (European Academic Research Network) a hostila jeden z uzlov tejto siete,
takže mala i pár spojení typu X.25 na EARN. Tak sa stalo, že ÚK BAV mala niečo ako tradíciu a celkom zaujímavé skúsenosti s
počítačovými sieťami rôznych druhov. Dovoľte mi teraz, z pohľadu riaditeľa i matematika zároveň, skúsiť zhrnúť tieto
skúsenosti a doplniť ich o pár záverov.

V roku 1994 bola bulharská sieť vedecko-výskumných inštitúcií založená na starom dobrom protokole X.25. Existovali tu
len tri spojenia so svetom, a to cez Bitnet, EARN a Eunet, realizované cez štyroch bulharských operátorov. Pripomínam, že vo
všetkých ostatných krajinách východnej Európy sa už v tom čase vedľa X.25 používali aj služby protokolu TCP/IP.

Od roku 1992 plné tri roky až po začiatok roku 1995 mala ÚK BAV prístup (cez prenajaté linky s prenosovou rýchlosťou
4.8, resp. 9.6 Kb/s) na dva počítače. Jeden bol starý IBM radu 43xx a druhý VAX. Oba tieto stroje boli vzdialené od seba päť
kilometrov a naša prenajatá linka prechádzala cez dve staré analógové ústredne. Cez tieto “Bit mainframe počítače” sme boli
napojení na Sieť.

Nuž bola to vzrušujúca a inšpiratívna doba. Bližšie oboznámenie sa zo syntaxou dvoch starých operačných systémov, z
čoho systém VMS (bežiaci na počítačoch triedy VAX) bol na začiatku 90. rokov považovaný za jeden z najlepších.

Pritom si treba uvedomiť že žiadna z ostatných bulharských knižníc nemala v tom čase prístup k databázovým systémom a
vlastne ani k jedinému bitu informácie.

Od začiatku 80. rokov začala ÚK BAV vytvárať databázu periodík na báze diernych štítkov (až 4 000 titulov). Na konci
80. rokov a začiatkom 90. rokov bola táto významná, ale zastaraná databáza jednoducho bez náhrady zlikvidovaná (žiadna
konverzia na iné médium).

Treba priznať, že získavanie informácií z cudzích knižníc cez Gopher či telnet bolo v tom čase zaujímavé dobrodružstvo
ako čosi, čo vychádzalo z reálnych potrieb knižnice a jej klientov.

Éra skutočného internetu začala pre BAV a jej ústrednú knižnicu až v roku 1995 nástupom protokolu TCP/IP. Napriek tomu,
že prvé komerčné prehliadače a webové stránky sa objavovali už od roku 1992, takmer nikto (okrem niekoľkých profesionálov)
netušil, že práve v tom čase sa objavil fenomén SIEŤ.

Až neskôr sme si začali klásť otázku, na ktorú odpovedal už v roku 1978 jeden z otcov modernej SIETE (J. C. R.
Licklider 1915 – 1990):

“Ak by sme sa mohli pozrieť do budúcnosti, napríklad do roku 2000, budeme vidieť jednotu, federáciu alebo fragmentáciu?
Teda: budeme mať jednu viacúčelovú sieť zahŕňajúcu všetky možné aplikácie a riadenú z jedného miesta? Alebo viac-menej
koherentný systém navzájom komunikujúcich sietí? Alebo sústavu izolovaných, medzi sebou nekomunikujúcich sietí? …. Stredná
alternatíva – viac-menej
koherentná sieť sietí – sa ukazuje ako najpravdepodobnejšia a aj najžiadanejšia alternatíva” (Licklider and Vezza,
1978).

Z toho jasne vidíme, že Lickliderova predpoveď o strednej alternatíve sa naplnila na sto percent.

Veď čo iné je internet ako … viac-menej koherentná sieť sietí – SIEŤ?

Ale poďme späť k našim skúsenostiam. Od roku 1995 sa Ústredná knižnica BAV snažila adaptovať na SIEŤ, na internetom
zmenené podmienky a reálie.

Čo to vzhľadom na miestne bulharské reálie znamená? A vôbec – bolo toto úsilie úspešné?

Implementácia nových technológií vyžaduje veľa peňazí (Národná knižnica a pod.), potom znalosti (know-how) a konečne i
podporu z oblasti mimo samotných knižníc. Možno konštatovať, že za posledných 7 – 8 rokov žiadna z bulharských knižníc
nedotiahla úsilie o implementovanie hotového (“na kľúč”) knižnično-informačného systému do úspešného konca. Možno preto, že
nikde ani nebola urobená fundamentálna systémová analýza a návrh pred samotným implementovaním nového softvéru.

Prirodzene, že to nie je len chyba manažérov knižníc. Za posledných desať rokov (ak odhliadneme od podpory, ktorú
knižniciam poskytol OSF) bolo totiž v tomto sektore preinvestovaných doslova len pár dolárov.

Vo všeobecnosti platí, že väčšina našich knižníc sa v tom čase usilovala s minimálnymi nákladmi aspoň čiastočne
automatizovať svoje katalógy. To spravidla znamenalo vyrábanie duplikátov starých diernoštítkových formátov a štandardov s
využitím programových riešení zo 70. a 80. rokov.

Teraz sa musíme pozrieť späť a povedať si, či nás vynaložené úsilie uspokojilo, a keď nie, kde bola chyba. Som hlboko
presvedčený, že naše knižnice mnoho stratili (pominuli), ale hlavne zabudli na internet, na SIEŤ. Natoľko boli totiž
upriamené na riešenie problému automatizácie (komputerizácie) katalógov (a to všetkými prostriedkami a za každú cenu), že v
určitom zmysle im nezostávalo síl ani času, aby sa pozreli ponad tento problém. Možno povedať, že čas sa pre nich akoby
“zastavil”.

Opakujem – nie je to len ich chyba. Väčšina knihovníkov robila svoju prácu podľa svojho presvedčenia, čestne, obetavo a
s hlbokým zaujatím.

Za posledných päť rokov rozvoj SIETE postúpil gigantickými krokmi. To, čo naše knižnice urobili, a vlastne dodnes
robia, malo v polovici 90. rokov svoju hodnotu, ale dnes v čase novej virtuálnej reality tieto “hodnoty” podliehajú
neľútostnej inflácii a musia byť prehodnotené.

Je skutočne nevyhnutné vynaložiť i tých našich málo peňazí na komputerizáciu katalógov časopisov, keď nemáme možnosť
sprístupniť množstvo iných služieb prostredníctvom internetu, ako je prístup k diverzifikovaným metadátam či k plnotextovým
databázam?

Som si istý, že správna odpoveď je: “NIE!”

Odhliadnuc od národnej bibliografie a niektorých špecifických zbierok, automatizácia väčšiny katalógov našich knižníc a
ich dostupnosť na webe je dôležitejšia pre samotné knižnice (aby mali poriadok na svojom dvore) ako pre používateľov
knižníc.

Knižnice (a nie iba bulharské) ešte stále ignorujú a zahadzujú svoje šance sa rozvíjať a transformovať na moderné
sprostredkovateľské centrá informácií (príklad z Ameriky: Yahoo!).

Tradičné knižnice, bulharské nevynímajúc, sú veľmi konzervatívne inštitúcie, a to z mnohých dôvodov. Historicky vzaté,
možno knižnice ako hlavné zdroje informácií počas uplynulých storočí považovať za niečo ako predobrazy moderného internetu,
ktorý sa však podobá skôr Babylonskej knižnici zo slávnej poviedky J. L. Borgesa
(Jorge Luis Borges, jeden z najväčších latinskoamerických spisovateľov, bol dlhé roky knihovníkom v Buenos Aires. V
spomínanej slávnej poviedke, napísanej začiatkom 40. rokov minulého storočia, predstavuje “neohraničenú a periodickú”
knižnicu vytvorenú mechanickou kombináciou všetkých mysliteľných postupností 25 ortografických /pravopisných/ znakov. Táto
knižnica vlastne obsahuje všetky knihy, ktoré kedy boli napísané, píšu sa alebo budú napísané, a cesty poznania sa redukujú
na hľadanie v tejto knižnici. Táto knižnica v určitom zmysle bola skutočne ako internet – je tam takmer všetko, ale ako to,
preboha, nájsť? – Pozn. prekl.).

Samotný internet možno považovať za posledné štádium večnej túžby človeka vyrovnať sa s entropiou . Netreba však
zabúdať, že z pohľadu Zákona neklesajúcej Entropie je jedinou evolučnou cestou cesta smerom k chaosu, k neporiadku. Takže
knižnice skutočne mali dôvody pre svoju konzervatívnosť, čo však neznamená nečinnosť.V podstate ide o to, aby sa našli
adekvátne spôsoby poriadku, a podľa toho sa správať.

Z rozličných príčin, hlavne ekonomických, je veľmi pravdepodobné, že univerzity, výskumná obec, ale hlavne korporatívne
komunity budú vždy potrebovať sprostredkovateľov na získanie informácií a metainformácií v požadovaných formách, štandardoch
a formátoch.

Knižnice majú ešte stále relatívne dobré “know-how” na to, aby hrali v tejto hre významnú úlohu, ale ich inštinkty ich
zatiaľ vedú k správaniu “radšej neprehrať než vyhrať”. V dnešných časoch SIETE ide o stratégiu, ktorá vedie k prehre. Svet
virtuálnej informácie je nanajvýš medzinárodný a ak sa miestne sociálne a politické prostredie nedokáže prispôsobiť, skončia
neodvratne medzi hráčmi, ktorí prehrali.

Podobne ako s vodkou v starej ruskej anekdote v novom vydaní (“Čo sa stane so starou matičkou Rusou, keby náhle zmizla
vodka? – Keďže v prírode sa nič nestratí, vodka sa objaví niekde inde. A tam sa znova objaví aj matička Rus.”) je to aj s
informáciou. Kedykoľvek a kdekoľvek sa zjavia dáta, tam sa objaví aj inštitúcia, ktorá sa začne zaoberať ich spracovaním a
šírením. Počas storočí si ľudia zvykli nazývať tieto inštitúcie knižnice.

Takže je to nakoniec celkom optimistické rozprávanie o bulharských knižniciach žijúcich posledných 5 rokov bez
internetu aj s ním. Rozprávanie pesimistu, ktorého vari možno považovať za dobre informovaného optimistu.

Ak rozmýšľame o SIETI, knižniciach a ich budúcnosti, môže sa nám na ilustráciu hodiť jeden fragment z talmudského textu
hovoriaci o Stvorení:

“Dvadsaťšesť pokusov predchádzalo stvoreniu sveta a všetky boli neúspešné. Svet človeka vznikol zo zvyškov týchto
pokusov. Je príliš krehký a ľahko sa môže zmeniť, prejsť do Ničoty. Dúfajme že tento posledný pokus bude úspešný,” povedal
Boh po jeho stvorení.”

A táto nádej je večným spoločníkom histórie Sveta a Ľudstva a prejavuje sa tým, že od nepamäti je história označovaná
za vec neurčitú a relatívnu.

Výťah z angl. originálu Bulgarien Libraries and the Internet. An optomistic Story of a pessimist. In: INFOS 2001. 31.
medzinárodné informatické sympózium. Bratislava : CVTI SR, 2001, s.88 – 93