Prvá súkromná knižnica na Slovensku slúži verejnosti
Zo Slovenska|
Bibliotéka Kaláka v Nových Zámkoch
Je slnečné sobotné ráno a my spolu s pani Katkou Štrbovou prichádzame do knižnice. Chodí sem trikrát do týždňa už piaty rok. Nie ako čitateľka, ale ako knihovníčka, zakladateľka prvej súkromnej knižnice na Slovensku a v strednej Európe. Jej poslaním je slúžiť verejnosti bez nároku na odmenu. Pani Katka ani na dôchodku nedokázala opustiť svojich čitateľov a prácu, ktorá jej prinášala radosť po celý život… V príjemnom prostredí si ma usádza do kresla a ja môžem začať klásť svoje zvedavé otázky. Ako vznikol nápad založiť súkromnú knižnicu? Tesne pred dôchodkom som si nevedela predstaviť, aký bude môj život bez knižnice. A bez mojich čitateľov… Ako budem bez nich a svojej práce tráviť dni. Vtedy som začala snívať o “vlastnej” knižnici, ktorá by slúžila verejnosti. Túto myšlienku podporil aj môj manžel, tak trocha ho upodozrievam z toho, či ho “nenakopla” predstava, že by ma mal celé dni stále doma… ( smiech). Termín “súkromná knižnica” však náš zákon o knižniciach nepozná… Nie, pri vzniku sme podali žiadosť na Krajský úrad v Nitre, ale nám ju zamietli. Napokon sme sa rozhodli pre organizačnú formu Občianskeho združenia Milovníkov literatúry, ktoré nám schválilo ministerstvo vnútra. Čo všetko bolo nutné urobiť, aby sa sen stal skutočnosťou? V prvom rade sme s tým museli oboznámiť verejnosť, zhromaždiť dostatočné množstvo kníh a zabezpečiť priestory. Manžel myšlienku spropagoval v miestnych novinách a v meste vyvesil plagáty s výzvou, aby nám ľudia darovali nepotrebné knihy. Boli sme rozhodnutí prispieť aj vlastnými, máme ich doma viac ako 2 000. Svojim čitateľom som vždy požičiavala aj vlastné knihy, ak v našej novozámockej okresnej knižnici nebolo to, čo hľadali… Verejnosť zareagovala okamžite, ľudia nás doslova zavalili množstvom kníh, ktoré posielali zo všetkých kútov Slovenska, dokonca i zo zahraničia. Priestory nám zdarma pre potreby knižnice poskytla miestna fara. Teraz sme sa vďaka ochote pána dekana presťahovali do väčších. S fondom, ktorý z 3 500 narástol na 23 000 kníh, to už bolo nevyhnutné. Bibliotéka “Kaláka” – jej názov má svoj symbolický význam… Áno, slovo Kaláka znamená prácu bez nároku na odmenu, prácu, ktorú robíte dobrovoľne, iba tak, pre vlastné potešenie. Prácu zdarma… Knižnice na Slovensku, najmä tie malé, majú pre nedostatok financií problémy prežiť. Financovať súkromnú knižnicu chce istú dávku vynaliezavosti a fantázie… Snažíme sa ju maximálne využiť… (smiech). Hlavne, keď je čitateľský poplatok dobrovoľný – sumu si každý určí sám. Niekomu ani nenapadne sa na čitateľský poplatok opýtať… a nedá nič. Pomáhame si, ako vieme. Od mesta sme pri založení získali finančnú podporu na nákup zariadenia. Využili sme aj možnosti grantov – získali sme grant zo štátneho fondu Pro Slovakia a od nadácie na podporu zahraničných Maďarov sídliacej v Budapešti Illesalapítvány. Pri otvorení knižnice sme spolu s manželom zorganizovali uvádzací koncert pre verejnosť, ktorým sme knižnicu spropagovali. Pozvali sme popredných miestnych umelcov, ktorí sa postarali o zaujímavý program. Svojpomocne sme pripravili aj malú recepciu. Prišlo veľa známych, aj takí, ktorí do knižníc nechodia, ale chceli urobiť niečo pre dobrú a užitočnú vec… Zo vstupného sme mohli dokúpiť regály. Teraz, pri piatom výročí založenia knižnice, sme zorganizovali niečo podobné. A máme na nákup novej literatúry. Podarilo sa nám získať 10 000 korún… Akvizíciu zabezpečujete najmä z darov a čiastočne nákupom. Máte aj jeden kuriózny spôsob, ako získať peniaze na doplňovanie… Áno, ten nápad dostal môj manžel. Na škole, kde učí, v Marci – mesiaci knihy usporiadal burzu kníh z našich duplikátov a multiplikátov. Cena za knihu bola symbolická – 5 až 10 Sk. Pod podmienkou, že si žiaci aspoň jednu knihu kúpia, mohli ísť na burzu počas jeho hodiny. A keďže sa všetci chceli uliať, burza mala veľký úspech… ( náš velikánsky spoločný smiech). Aké fondy a služby ponúkate svojim čitateľom? Vo fonde máme momentálne 23 000 kníh, zhromažďujeme literatúru beletristickú, ale aj odbornú a časopiseckú, povinné čítanie, slovníky, učebnice, encyklopédie v slovenskom, českom, maďarskom, nemeckom, anglickom a ruskom jazyku pre všetky kategórie čitateľov. Je ich u nás zaevidovaných 350. Od detí predškolského veku až po dôchodcov. Najstaršia čitateľka mala 105 rokov. Ponúkame tradičné výpožičné služby absenčné, regionálnu literatúru požičiavame iba prezenčne. Máme aj hudobný kútik s hi-fi gramofónom a videom, ktoré sme získali darmi od čitateľov, takže k dispozícii sú aj audiovizuálne dokumenty. Veľmi si ceníme vzácne zbierky z pozostalostí regionálnych literátov a historikov, máme dokonca aj rukopisy a archívne pramene týkajúce sa histórie Nových Zámkov. Spolupracujete aj s inými knižnicami? Spolupracujeme so Školou knihovníckych a informačných štúdií v Bratislave, prostredníctvom ktorej ponúkame naše vyradené knihy knižniciam detských domovov a sociálnym ústavom. Nepotrebnú literatúru poskytujeme aj iným malým, obecným či školským, knižniciam, ktoré sú na tom horšie ako my. Máte vlastný automatizovaný knižničný systém, dokonca aj malú študovňu s dvoma počítačmi pre čitateľov. Elektronizáciou by ste mohli ísť príkladom mnohým našim verejným knižniciam… Náš automatizovaný systém Libraris je rodinným produktom – mám ho vďaka môjmu synovi, ktorý je elektrotechnickým inžinierom. Vidíte, o knižnicu sa stará celá rodina, zďaleka nielen ja… V Librarise robím katalogizáciu, evidujem čitateľov a výpožičky, každý čitateľ si tu môže skontrolovať svoje čitateľské konto; a máme aj online katalóg, prístupný z našej internetovej stránky ( http://kalaka.yweb.sk/zoznamknih.php). Internetové pripojenie, ktoré by bolo k dispozícii čitateľom, žiaľ, nie je, ale keď bude viac peňazí, možno bude… Upomienky posielam len esemeskami, je to lacnejšie než klasická pošta. Keby tu bol internet, dali by sa generovať zo systému automaticky a zasielať e –mailom… Spomeniete si na “pikošky”, zaujímavých čitateľov, darcov alebo také momenty, ktoré vám navždy utkvejú v pamäti? Hm, raz si jeden pán, ktorý sem pricestoval z Ameriky, kúpil na letisku román a po prečítaní nám ho pred odchodom domov daroval do knižnice… Alebo pani, ktorá sa chcela zbaviť všetkého, čo by jej pripomínalo bývalú manželku jej manžela, nám darovala celú jej knižnicu… Raz nám jeden mladý doktorand z Austrálie, ktorý bol u nás na štipendijnom pobyte a manžel mu pomáhal konzultovať o histórii Nových Zámkov, venoval do knižnice kópie všetkých materiálov, ktoré v Európe k svojej doktorandskej práci zozbieral, aj s jedným exemplárom svojej dizertačnej práce… A musím spomenúť pani z Bratislavy, ktorá mi už päť rokov posiela pre mojich čitateľov časopisy a magazíny. Som s ňou v telefonickom kontakte, ale ešte som ju nikdy nevidela… A je ešte mnoho ďalších, ktorí nám nezištne pomáhajú… A čo mi najviac utkvelo v pamäti? Každý moment, keď je čitateľ spokojný, stojí za to… Chodia sem nielen kvôli vypožičiavaniu kníh… Dôverujú a zdôverujú sa… Rozprávam sa s nimi a som rada, že aj takto im môžem pomôcť. Pocit byť užitočný a potrebný, robiť pre ľudí niečo, čo je pre nich dôležité, je tým momentom, pre ktorý má táto práca zmysel…
Áno, Kaláka sa o to už piaty rok snaží… – prikývnem a vypnem diktafón. Sledujem, ako pani Katka pristupuje k čitateľke, ktorá práve vošla do knižnice. Aha, to je Laura – študentka z našej katedry a prišla pomôcť katalogizovať nové prírastky… O chvíľu príde ďalší čitateľ, ktorý už rok hľadá akúsi knihu… Odchádza šťastný, lebo pani Katka mu jednu z dvoch exemplárov, ktoré v knižnici mala, darovala… A takto to tu ubieha… A všetkým je tu tak fajn… (Poznámka: Bibliografiu článkov o Bibliotéke Kaláka nájdete na portáli Infolib/Monitoring médií/regionálna tlač na adrese: |
