E-knihy sa nečítajú, e-knihy sa používajú!
Zo seminárov a konferencií|
Univerzitná knižnica Karl-Franzens Univerzity v Grazi zorganizovala v apríli 2006 medzinárodný odborný seminár „Gutenbergovo dedičstvo: Elektronická kniha“. Témami boli licenčné a cenové modely; obsahové a používateľské zameranie; digitálny knižný trh z pohľadu vydavateľov; integrácia e-kníh do knižníc; prístupy a autentifikácia; archivácia a digital rights management; budúcnosť e-kníh. Na pôde univerzity prezentovali svoje príspevky rakúski, nemeckí i chorvátski prednášatelia z oblastí vedy a hospodárstva, z knižníc aj vydavateľstiev. Vďaka Rakúskej spoločnosti pre literatúru som mala možnosť zúčastniť sa na tomto podujatí, ponúkam preto súhrn vypočutých informácií, myšlienok a postrehov z Grazu. Hoci rozvoj elektronického publikovania začal už pred 20 rokmi, povšimnutiahodnú pozíciu v edičných plánoch vydavateľstiev zaujala elektronická kniha až koncom 90. rokov 20. storočia. Bolo totiž potrebné, aby kniha „opustila“ formu tlačeného média a mohla sa objaviť ako komerčný produkt (nielen) v prostredí internetu. Prečo by sme však mali chcieť čítať a používať elektronické knihy? To, že sa im nekrčia strany, nemajú „somárske uši“, netrápia nás drobnými písmenkami a nevylievame na ne tak často kávu, nie sú asi tie najlepšie argumenty. Navyše, ak vezmeme do rúk tlačenú knihu, uvidíme na prvý pohľad, aký má rozsah, koľko obrázkov, hustotu písma, hrúbku knihy. A práve to nám pri e-knihách zostáva utajené podstatne dlhšie. Čo je vlastne elektronická kniha? Bez ohľadu na to, či je pôvodná (born digital) alebo zdigitalizovaná. Je to elektronický text, ktorý je sprístupňovaný na internete a čítaný prostredníctvom počítača? Alebo elektronický text čítaný na počítači… na čítačke e-kníh… na handhelde, laptope, PDA… na internete? Je elektronickou knihou čistý obsah? Kombinácia obsahu a softvéru na čítanie? Dokonca hardvéru? Je e-knihou digitálny ekvivalent tlačenej knihy alebo nový dokument s pridanými funkciami? A ak si odpovieme na túto otázku, vynorí sa hneď ďalšia. Kde končí elektronická kniha a kde začína databáza? Na porovnanie uvádzame definíciu tlačenej knihy UNESCO z roku 1985: „Je to publikácia monografického charakteru, ktorá má minimálne 49 strán a je vydaná v krajine.“ Modernejšia definícia knihy hovorí, že ide o publikáciu monografického charakteru, ktorá nie je určená rozsahom a médiom. Skúsme teda iný uhol pohľadu na e-knihy, tentokrát z obsahového hľadiska. Pri najhrubšom prvotnom delení si môžeme e-knihy rozdeliť na beletriu a odbornú literatúru. Beletria ako taká v podstate nevyžaduje pridanie ďalších funkcií, ako sú vyhľadávanie, prelinkovanie či interaktivita. Naopak, mnohokrát postačí digitálna verzia tlačenej knihy. Beletria je zároveň najrozšírenejšou literatúrou prístupnou voľne na internete. Ponorme sa preto hlbšie do odbornej literatúry, ktorú reprezentujú hlavne slovníky, encyklopédie, príručky, učebnice, ale aj monografie. V tomto prípade už je žiaduce využívať všetky multimediálne, interaktívne danosti elektronického publikovania a spracovania informácií – teda vyhľadávanie v plnom texte, dokonca v grafoch či obrázkoch. Možnosti prelinkovania na ďalšie relevantné zdroje, z toho vyplývajúca interaktivita, ponuka personalizácie. Pridanou hodnotou k čistému textu je napr. aj možnosť vpisovania poznámok do textu. Takže sa jednoznačne núka a žiada možnosť vyhľadávať priamo v tematických kolekciách, čo poskytovatelia prístupu k e-knihám ponúkajú. Tým sa z elektronickej knihy pomaly stáva databáza… Ale rozdeľme si odbornú literatúru ešte hlbšie – na prírodovedné a spoločenskovedné oblasti. Knihy a ich používatelia sa aj tu „správajú“ rôzne. Pri prírodných vedách stačí používateľovi ako odpoveď na jeho požiadavku iba časť knihy – ide tu totiž o exaktné vedy, kde je problematika spracovaná a pochopiteľná z jedného miesta, z jednej kapitoly dokumentu, odpoveď možno nájsť v grafe či tabuľke. Naopak, spoločenskovedné disciplíny potrebujú súvislosti, používateľ potrebuje poznať celý kontext, prečítať celú knihu. Takže ďalšia otázka znie – do akej hĺbky je vhodné a potrebné rozdeliť e-knihu, aká je tá najprijateľnejšia úroveň? V súčasnosti sa javí ako najvhodnejšia najmenšia identifikovaná časť dokumentu práve kapitola, dokonca jednotlivé grafy a tabuľky. Ako jednoznačný identifikátor je využívaný DOI (Digital object identifier). Produkcia a distribúcia elektronických kníh je lacnejšia ako pri tlačených dokumentoch, pretože odpadajú náklady na tlač, skladovanie, prípadne zbytočne vynaložené financie za nepredané exempláre. Napriek tomu sú v praxi ponúkané e-knihy drahšie alebo za rovnakú cenu ako ich tlačené ekvivalenty. Náklady pri výrobe takýchto produktov navyše stúpajú v závislosti od pridaných funkcií k čistému textu – už spomínané multimediálne prvky. Získanie e-kníh do fondu by malo umožňovať niekoľko modelov. Časovo neobmedzená licencia povoľuje prezerať e-knihu kedykoľvek. Takýto spôsob licencovania by mal byť alternatívou ku kúpe tlačenej verzie knihy, cena je však vysoká. Pri získaní balíka elektronického a tlačeného vydania sa jeho cena určuje podľa ceny tlačeného vydania a navýši sa o náklady za elektronickú verziu (ako pri elektronických časopisoch). Vytvorenie konzorcia knižníc je ďalšou možnosťou získania časovo neobmedzenej licencie, ktorá oprávňuje na prístup všetkých členov konzorcia. V tomto prípade teda platí rovnako ako pri konzorciách e-časopisov – účasť v konzorciách je ekonomicky zaujímavá, hlavne pre menšie knižnice, ktoré takýmto spôsobom získajú prístup k väčšiemu množstvu časopisov, kníh, databáz. Časovo obmedzenou licenciou „pay-per-view“ získava knižnica právo použitia e-knihy na presne stanovené obdobie. Tým si knižnica môže rozšíriť svoj fond o tituly, ktoré nie sú často žiadané. Zároveň sa tento spôsob môže stať celkom zaujímavou alternatívou k MVS tlačených kníh. Možným riešením nákupu e-kníh by mohol byť aj lízing, teda spojenie časovo neobmedzenej a pay-per-view licencie. Ak knižnica viackrát získala e-knihu prostredníctvom pay-per-view licencie a po zrátaní všetkých poplatkov už vlastne zaplatila cenu za časovo neobmedzenú licenciu, v konečnom dôsledku e-knihu získala v podstate na lízing. Posledným aspektom, pri ktorom sa pristavíme, je archivovanie e-kníh, lepšie povedané distribučné modely pre e-knihy. Ide o podmienky, pod ktorými umožňujú dodávatelia knižniciam sprístupňovať získaný fond. Pre knižnice je dôležité, aby takýto model umožňoval distribúciu nezávislú od času a priestoru. V súčasnosti existujú tri rôzne modely:
Určite ste si všimli, že niekde medzi beletriou a odbornou literatúrou sme prešli od čítania k používaniu e-kníh. Nezostáva mi preto nič iné ako zopakovať výrok, ktorý sa v Grazi na dva dni stal heslom: „E-knihy sa nečítajú, e-knihy sa používajú!“ Úplne na záver už iba stručný opis situácie v Rakúsku a Nemecku. Agentúry sa považujú za distribučných partnerov aj v prípade predaja elektronických kníh, keďže už pri elektronických časopisoch vybudovali potrebné technické zázemie na ich sprístupnenie a správu. Kníhkupci sa orientujú hlavne na predaj jednotlivých titulov, hoci vydavatelia uprednostňujú ponuku kolekcií a tematických celkov a snažia sa predávať priamo knižniciam bez zapojenia kníhkupcov. Z pohľadu knižníc sú problémom doplnkové náklady, o ktoré pri nákupe nejde, postupom času však vznikajú. Získavanie elektronických kníh v rozsahu, v akom sa dnes získavajú tlačené knihy, nie je v dohľadnom čase financovateľné. Knižnice v súčasnosti uprednostňujú referenčné diela, príručky, série a učebnice. Skúsenosti knižníc ukazujú, že sprístupňovať iba jednotlivé tituly z rozličných oblastí nemá veľký zmysel. Každá oblasť by mala mať určitý počet e-kníh, aby sa ich používateľovi oplatilo prehľadávať a mohol pristupovať k vyhľadávaniu s očakávaním pozitívnych výsledkov. Knižnice však už vložili veľké čiastky zo svojich obmedzených rozpočtov do elektronických časopisov, resp. databáz elektronických časopisov. Navyše u tých istých vydavateľov a producentov, ktorí dnes prichádzajú na trh s kolekciami e-kníh… |