|
V dňoch 20. 10. 2009 – 21. 10. 2009 sa v priestoroch Slovenského
banského múzea (budova Kammerhof) v Banskej Štiavnici konalo medzinárodné sympózium
s názvom Digitalizácia múzejných zbierok – vízie a východiská.
Organizátorom bol Zväz múzeí na Slovensku v spolupráci so Slovenským technickým
múzeom, Slovenským banským múzeom a Slovenským národným múzeom. Finančne túto
významnú udalosť podporilo Ministerstvo kultúry SR. Tento výpočet faktov by mohol
pokračovať cieľmi, prezentáciami, diskusiami k závažným témam, postermi a pod.,
program však bol zverejnený na stránke zväzu (www.zms.sk),
účasť bola hojná, a preto je možné iba stručne skonštatovať, že sa prezentovali
strategické východiská, pilotné projekty digitalizácie a skúsenosti z domova i zo
zahraničia, nechýbali technológie a drobné neduhy v organizácii podujatia tiež
nestoja za pozornosť. Z tohto pohľadu bola konferencia úspešná a niet čo dodať.
Ale predsa, rád by som sa podelil o svoje dojmy, zážitky a –
prečo to nepriznať – aj o svoje videnie danej udalosti. Na úvod musím pochváliť
organizátorov, ktorí dokázali zvládnuť mohutný dav účastníkov a dokázali sa
popasovať aj s časovým sklzom prvého dňa sympózia. Rozhodne si zaslúžia pochvalu
aj českí hostia, ktorí vystúpili s príspevkami až vo večerných hodinách a
dokázali zaujať a pôsobiť čerstvo. Ostatní vystupujúci, samozrejme, tiež
dokázali, že tematika príspevkov bola zvolená dobre a asi aj to podnietilo záujem
toľkých účastníkov.
Akokoľvek sa hlavná téma sympózia odvolávala na vízie a
východiská, hlavným motívom, ktorý ju symbolizoval, bol hlad. Hlad po informáciách.
Predpokladám, že aj Šípová Ruženka sa po dlhom spánku a chvíľkovom laškovaní s
princom v okamihu prebudenia zaoberala predovšetkým naplnením základných potrieb
(hygiena a pod.), medzi ktorými vynikal spomínaný hlad. Hlad na všetky spôsoby,
telesná aj duševná potrava. Informačné súženie. Múzejná obec ukončila spánok,
možno aj to laškovanie, a bola lačná po informáciách o realite. Netreba
pripomínať, že tento Brownov pohyb spôsobili peniaze zo štrukturálnych fondov na
digitalizáciu, čo nemôžem okomentovať inak, ako že sa to vyplatilo (a vyplatí,
peniaze sú v tomto prípade hnacím motorom v dobrom zmysle slova).
A tak bolo milé sledovať žiadostivé auditórium, ktoré viac či
menej vstrebávalo všetky tie informácie a nové slová, ktoré zaznievali z úst
všetkých, ktorí ich nenechali zatvorené, aby sa dopátrali k odpovediam na základné
otázky kto, čo, kedy, kde, ako a začo. Bolo tiež zábavné sledovať súkromný sektor
zastúpený viacerými firmami, ako sa snažil zo všetkých síl ukázať, že
technológie existujú a, čo je dôležitejšie, budil dojem, že ich vie aj používať.
Neviem, či si všetci zúčastnení múzejníci uvedomili zásadnú
podmienku toho, aby mohli byť súčasťou procesu digitalizácie v rámci národného
projektu z Operačného programu Informatizácia spoločnosti zameraného na múzejné
zbierkové predmety, ktorou je, že musia začať fungovať (a teraz mám na mysli múzeá
ako také) elektronicky a spracovať objem vedomostí o zbierkových predmetoch, ktoré
inak nebudú vybraté do procesu digitálnej vizualizácie. Verím, že áno.
Všetko, čo som doteraz spomenul, smeruje k môjmu jedinému
záverečnému konštatovaniu – ak digitalizácia vystúpila do popredia múzejnej
reality, tak sa na ňu treba pripraviť. Nie živelne, apaticky, náhodne, ale
systematicky, aktívne a zodpovedne, pretože výsledok bude merateľný a neostane za
múrmi depozitov. A v tomto smere sympózium splnilo svoj hlavný účel vyjadrený
sloganom – Dosť bolo laškovania. A to stálo za všetky prachy.
|