Ach, tí Američania, ale nám zas zavarili

Svet sa zmenšil, ba priam by som povedal, že sa zminiaturizoval. Kdekoľvek sa vo svete niečo šuchne, okamžite o tom vieme. Nie inak je tomu aj v knihovníckom svete. Chodia správy z Európy, Ázie, Afriky, ale aj spoza veľkej mláky z vysnívanej Ameriky. V snahe zachovať si duševnú rovnováhu obmedzujem a prijímam tieto informácie až po dôkladnej selekcii. Vlastne túto činnosť prenechávam svojmu priateľovi Gáborovi Mikulásovi z Kecskemétu, byvalému knihovníkovi a teraz konzultantovi v oblasti informatiky a public relations. Gábor ma pravidelne v dvojtýždenných intervaloch zásobuje najnovšími informáciami o dianí v knihovníckom svete. V jednej jeho zásielke som prednedávnom objavil informáciu, ktorá vzbudila moju pozornosť. Vzhľadom na závažnosť problému uvádzam informáciu temer v plnom znení.

Smradľavým vstup zakázaný

Dallaských knihovníkov už zunovala nepríjemná vôňa zapáchajúcich návštevníkov. Zatiaľ sa v USA veľa diskutuje o iniciatíve dallaských knihovníkov, ktorí by radi vykázali nepríjemne zapáchajúcich návštevníkov z knižnice.

Jeden z knižničných riaditeľov informoval mediá, že plánované opatrenia majú slúžiť pohodliu čitateľov, totiž nejde len o to, že zakážu vstup smradľavým ľuďom, ale obmedzia aj činnosti, ktoré možno vykonávať v čitárňach a študovniach. V zmysle týchto opatrení tu v budúcnosti nebude možné spať, umývať sa, prechádzať sa hore-dolu bosí a sexovať (sic!)…

Ako sa uvádza, vedenie knižnice tieto opatrenia prijalo na základe neustálych sťažností návštevníkov knižnice. Od februára v náplni prác príslušníkov bezpečnostnej služby bude aj stať o tom, že je potrebné z čitární a študovní odstrániť tie osoby, ktoré šíria okolo seba nepríjemný zápach.

Asociácia knižníc USA podporuje tieto zmeny a súhlasí s tým, aby tí, ktorí nedodržiavajú základné hygienické pravidlá, boli z knižnice vykázaní.¹

Po prečítaní správy mi bolo jasné, že viacero problematických vecí máme spoločných s Američanmi. Bolo by bývalo sebecké nechať tieto informácie len pre vlastnú potrebu a profitovať z nich len vo svojej domovskej knižnici. Keďže ide o závažný problém, elektronickou poštou som okamžite informoval predsedu celoštátnej komisie na riešenie psychohygienických a hygienických problémov knižničnej práce. Predseda promptne zvolal komisiu, takže od prvotnej informácie neuplynulo viac ako 72 hodín a my sme problém mohli riešiť z hľadiska knižníc našej krajiny.

Už v počiatočnej fáze zasadnutia komisie sa ukázala jej nesúrodosť a diametrálna odlišnosť jednotlivých jej členov v prístupe k riešeniu problému. Zástupcovia teoretickej a vedeckej knihovníckej obce žiadali, aby skôr, než sa problém začne analyzovať, sa jasne definoval. Táto požiadavka priviedla všeobecných knihovníkov do stavu miernej hystérie, ktorá vzhľadom na neústupčivosť teoretikov prerastala do verbálnej agresie. Všeobecní knihovníci obviňovali teoretikov, že opätovne len naťahujú čas, ktorého je potom málo na riešenie skutočných problémov. Argumentovali tým, že pojem smrad nie je potrebné definovať, pretože každý vie, o čo ide, a každý má so smradom aj vlastnú skúsenosť. Zástupca hygienických knižníc poukázal na to, že tento argument neobstojí, keďže z hľadiska rôznych rás, národov, spoločenských skupín a pohlaví má smrad iné hodnoty, intenzitu a kvalitu. Následne obsiahlo a dlhotrvajúco demonštroval svoje dôkazy postojmi menovaných skupín k jednotlivým druhom syrov. Z množstva príkladov mi v pamäti utkvel len ten, ktorý je nám geograficky najbližší. “Kým pre Moravana je pach olomouckých syrečkov lahodnou vôňou, pre ostatných je to príšerný smrad, s výnimkou Francúzov, ktorí pre Moravanov v tomto smere majú plné pochopenie.” Napriek fundovanej argumentácii všeobecní knihovníci sa dožadovali ukončiť diskusiu ohľadom definovania a okamžite začať riešiť problém smradu. Žiaľ, predseda nezvládal situáciu. Bolo jasné, že hrozil rozkol v komisii.

Napriek tomu, že do komisie som bol kooptovaný len prednedávnom a nemienil som sa v prvej fáze výraznejšie zviditeľňovať, požiadal som predsedu o slovo. Vo svojom vystúpení, v záujme veci, som sa snažil nájsť kompromis medzi oboma nezmieriteľnými skupinami. Zdôraznil som, že smrad nás nesmie rozdeľovať, ale naopak – musí nás spájať. Upozornil som na fakt, že bezhlavo sa vrhnuť do problému je pre knižnice veľmi nebezpečné a že hoci patrím k všeobecným knihovníkom, považujem rámcové definovanie problému za nutné. Taktiež som uviedol vlastnú skúsenosť z mojej dávnejšej minulosti. V 70. rokoch 20. storočia hygienickým hitom socialistického Československa bol súbor drogistického tovaru pod názvom “zelené jablko”. Napriek všeobecnému nadšeniu ženskej časti personálu knižnice považoval som zelené jablko za pomstu nemeckého výrobcu na našich národoch za prehratú 2. svetovú vojnu. Jednoznačne! Pre mňa bola vôňa zeleného jablka príšerne smradľavá. Všimol som si na neverbálnych reakciách všeobecných knihovníkov, že som ich nakriatol na prijatie aspoň rámcovej definície smradu. Zároveň som však zdôraznil, že k smradu je potrebné pristupovať pragmaticky a za žiadnych okolností sa nesmie marginalizovať.

Ku koncu môjho vystúpenia som pohľadom zaregistroval, že predsedajúci sa nervózne hniezdi na svojej stoličke a veľmi nápadne pokukuje na svoje ľavé zápästie, kde mal pripevnené lacné digitálne hodinky. Vzhľadom na toto gesto som za pár sekúnd ukončil svoje vystúpenie. Po mojom príspevku predseda zdôraznil pokročilý čas a vyzval na formulovanie záverov.

V prijatých záveroch zo zasadnutia komisie sa zdôraznilo, že smrad je neoddeliteľnou súčasťou knižničnej činnosti, avšak jej neúmerné narastanie v ostatných časoch narušuje psychickú integritu personálu knižníc. Z uvedeného dôvodu je nevyhnutné smradu venovať primárnu pozornosť a jeho problém implantovať do vedeckovýskumnej práce a výsledky výskumov čo najrýchlejšie zavádzať do praxe knižníc. Návrh na vytvorenie subkomisie, ktorá by riešila problém smradu, bol zamietnutý s poukázaním na to, že nejde o čiastkový problém, ale o otázku, ktorú je potrebné riešiť v kauzálnom vzťahu s celkovou aktivitou knižníc. Predsedovi komisie bolo uložené vypracovanie dlhodobého programu komplexného riešenia problému smradu v knižniciach v rokoch 2006 až 2010 s výhľadom do roku 2030.

Na záver predseda komisie vyjadril presvedčenie, že rokovanie napriek názorovej rôznorodosti prinieslo veľmi korektné a konkrétne výsledky, ktoré budú k úžitku celej knižničnej, ale aj širokej čitateľskej verejnosti.

Cestou domov, vo vlaku, som v duchu preberal celé rokovanie komisie, ale aj prvotnú informáciu od môjho priateľa Gábora. Niečo mi na celej veci nesedelo. Únava z celodenného rokovania ma pomaly premáhala a vlak ma svojím monotónnym hlukom ukolísal do stavu akéhosi bdelého snenia a ja som ďalej rozoberal celodenné rokovanie. Vlak však zrazu zabrzdil. Boli sme na košickej stanici. V tom momente mi svitlo. Spomenul som si na enfant terrible americkej literatúry, geniálneho spisovateľa Trumana Capoteho a na jeho vetu v kúzelnej knižke Raňajky u Tiffanyho: “Každý poriadny chlap trochu smrdí.” Zostal som zarazený a teraz neviem, ako to vlastne celé je?

Vari Američania nečítajú Capoteho? Nuž, neviem!?

¹ Pôvodný prameň: http://reggel.hu/index.php?apps=cikk&cikk=31984.