Byť riaditeľkou knižnice je úžasné…

Keď ma z redakcie oslovili, aby som napísala príspevok do narodeninového čísla s tým, že mám voľnú ruku, čo sa týka témy i formy, potešila som sa. Vzápätí som si uvedomila, že napísať niečo netradičné do takého seriózneho odborného periodika, ako je ITlib. Informačné technológie a knižnice, nebude až také jednoduché. A navyše, dôvera zaväzuje. Dlho som sa nevedela rozhodnúť, o čom budem písať. Napokon sa mi téma ponúkla sama. Uvedomila som si totiž, že aj ja mám malé jubileum. Od môjho nástupu do funkcie ubehlo práve desať rokov a tak som si zaspomínala na toto obdobie z tej zábavnejšej stránky. Veď trochu humoru ešte nikoho nezabilo… Okrem toho na narodeninách úspešného oslávenca, akým je náš ITlib, má byť veselo, no nie?

Príbeh prvý

Ako som krátko po nástupe do funkcie srdcervúco plakala (na najvyšších miestach)

Takmer súčasne s dekrétom na funkciu riaditeľky Verejnej knižnice Jána Bocatia v Košiciach v januári 1996 som dostala ultimátum. Do dvoch mesiacov presťahovať centrálnu knižnicu zo starej radnice do budovy bývalej školy. Nebola by to až taká ťažká úloha, keby… Nové sídlo bolo treba zároveň zrekonštruovať. Vonku boli mínusové teploty a kníh vyše 200-tisíc. A k tomu treba ešte pripočítať všetko, čo sa “podarilo uskladniť” v pivnici a na povale doterajšej budovy za 70 rokov existencie našej knižnice. Bola to úloha ašpirujúca na zápis do Guinessovej knihy rekordov a myslím si, že aj skúsenejší riaditeľ by mal – mierne povedané – obavy. Ale knihovníci vždy dokázali aj nemožné. A tak vďaka skvelému tímu spolupracovníkov a ďalších šťastných okolností sme už koncom marca boli v zrekonštruovaných, novotou voňajúcich priestoroch. Aby sa mohla knižnica otvoriť aj pre verejnosť, boli potrebné ešte menšie investície. No, ako “na potvoru”, práve vtedy finančné zdroje “vyschli”. Z istých nešpecifikovaných dôvodov náš zriaďovateľ, ktorým bolo MK SR, odmietol budovu, ktorá bola v majetku mesta, ďalej financovať. Darmo som vypisovala listy, chodila osobne za ministerskými úradníkmi, argumentovala nespokojnosťou občanov…

Čas bežal a tisíce kníh pripravených pre čitateľov stáli nečinne v krásnych novučičkých regáloch.

Jedného dňa som znova navštívila ministerstvo kultúry a dozvedela som sa, že peniaze definitívne nebudú. V tej chvíli som sa zo zúfalstva srdcervúco rozplakala. Keď generálny riaditeľ našej sekcie uvidel slzy, takmer spanikáril. Začal ma chlácholiť a skoro ich aj utierať. Ponúkal mi všetko, čo v kancelárii práve mal. Kávu, víno, údené korbáčiky, ba prišlo i pozvanie na obed. Ale vodopád sĺz sa nekontrolovane rinul ďalej. Napokon pochopil, čo ich zastaví. Zdvihol slúchadlo a pozval generálneho riaditeľa sekcie ekonomiky na súrne jednanie. Ten naozaj prišiel a vraj po prvýkrát kvôli nejakej riaditeľke knižnice… Ale mňa najviac potešila ani nie skutočnosť, že sa musel namáhať pri prekonaní vzdialenosti medzi dvomi budovami, ale chlapský prísľub, že tentoraz peniaze budú.

Na slávnostnom otvorení knižnice vystúpil aj generálny riaditeľ. Príhovor začal otázkou, ktorou tak trochu šokoval prítomných: “Viete akú cenu majú slzy pani riaditeľky? Každá najmenej 100 000…”

Ktovie aká by bola ich hodnota dnes. Obávam sa, že aj slzy postihla devalvácia, a tak už radšej neplačem… Navyše po desaťročných skúsenostiach vo funkcii riaditeľky súhlasím s klasikom, že keď nejde o život, ide o…

Príbeh druhý

Ako mi bola navrhnutá práca striptérky

Ako riaditeľka knižnice vo veľkom meste som často konfrontovaná s otázkou: Budovať knižnicu s dominantným postavením “centrálky” na úkor počtu pobočiek? Alebo ďalej udržiavať sieť pobočiek na sídliskách a v pričlenených obciach s rizikom, že každý dostane menej? Rozhodnúť sa nie je jednoduché. Zástancovia koncepcie silnej centrálnej knižnice tvrdia, že nemá zmysel málo peňazí “rozfrckať” na veľa pracovísk (kedysi ich bolo až 25). Veď kto knižnicu potrebuje, nájde ju. Lenže kniha nie je chlieb a skúsenosti ukázali, že ak zrušíme pobočku, len veľmi malé percento čitateľov vyhľadá služby na inom mieste. Zdá sa, že existuje veľmi silná, až citová previazanosť čitateľov na svoju knižnicu. Potvrdzuje to aj moja nasledujúca skúsenosť.

Keď sme v roku 1996 presťahovali centrálnu knižnicu do zrekonštruovaného objektu na Hviezdoslavovej ulici v blízkosti Námestia maratónu mieru, zdalo sa mi prirodzené zrušiť pobočku na neďalekom sídlisku. Lenže táto knižnica mala dlhoročnú tradíciu a neuveriteľné fluidum, to, čomu sa zvykne hovoriť génius loci. Nebolo to dané len farebnosťou regálov či prúteným sedacím nábytkom, že sa v nej návštevníci cítili dobre. Sama som vnímala čaro tohto miesta. Stačilo tam chvíľu pobudnúť a zrazu bolo po strese. Keď sa čitatelia dozvedeli o mojom úmysle zrušiť túto pobočku, začali protestovať. Nezabrali ani argumenty, že v blízkosti sa usídlila nová zrekonštruovaná knižnica s väčšími priestormi a niekoľkonásobne širším výberom literatúry. Spísali petíciu, presviedčali, navrhovali riešenia. Bolo až dojímavé, ako sa snažili svoju knižnicu zachrániť.

“Čitatelia majú túto knižnicu tak radi, že i knihy a časopisy, ktoré majú doma, nosia do knižnice pre iných čitateľov,” písali.

V tejto súvislosti som dostala list, ktorý ma nesmierne pobavil. Rozčúlený autor v ňom písal: “…a dožili sme sa ďalšieho vzruchu. Vraj v záujme šetrenia ruší sa knižnica, vraj Hviezdoslavova nie je ďaleko. V tom prípade napadá mi skvelá myšlienka. Na miesto knižnice navrhujem zriadiť nočný bar, kde striptíz bude robiť pani riaditeľka, čím prispeje obetavo do rozpočtu mesta. Myslím pritom na riaditeľku Bocatiovej knižnice.” Priznám sa, že takéto ocenenie mojich kvalít mi veľmi polichotilo. Dotyčnému pánovi som sa poďakovala za nápad a sebakriticky vysvetlila, že predsa len nemám pre spomínanú prácu dostatočné predpoklady.

Pobočku som nakoniec nechala na svojom mieste a vo funkcii riaditeľky som dodnes. I keď práca striptérky by možno vynášala viac…

Príbeh tretí

Ako som bola povýšená do funkcie riaditeľky kanalizácie

Po začlenení našej knižnice do najväčšieho kultúrneho vynálezu jedného z predchádzajúcich ministrov – do Košického kultúrneho centra, sme dostali žalostne malý rozpočet. Okrem iných úsporných opatrení som musela zásadne zredukovať počet odoberaných titulov periodík. Pre ľudí, ktorým sa čítanie novín a časopisov stalo celodenným programom, to bola hotová pohroma. Niektorí to pochopili, iní reptali na všetkých – na ministra, vládu a, samozrejme, na nás knihovníkov, riaditeľku nevynímajúc. Jeden z takýchto nespokojencov mi jedného krásneho dňa doslova vtrhol do pracovne a bez toho, aby si nechal vysvetliť situáciu, už od dverí začal nadávať. Keď vodopád nadávok na chvíľu ustal, pokúsila som sa mu vysvetliť dôvody svojho rozhodnutia. Začala som tým, že mňa ako riaditeľku tiež neteší toto opatrenie, ale… Dotyčný pán mi nedovolil dokončiť myšlienku a zvýšeným hlasom na mňa zrúkol: “Vy si hovoríte riaditeľka knižnice? Vy môžete byť tak akurát riaditeľkou kanalizácie a hneď sa tam aj choďte skryť!” Nuž, myslím si, že som človek tolerantný, ale toto bolo predsa len priveľa, a tak som jednoducho otvorila dvere… Pán s vyhrážkou, že on mi ešte ukáže a na takú knižnicu sa vykašle, odišiel. A ja som v ten deň mala po nálade.

Asi o dva dni sa ten pán ohlásil na návštevu znova. Nemala som veľkú chuť opäť sa s ním stretnúť, ale čo človek neurobí preto, aby si udržal čitateľa! Dopredu som si premyslela, ako ho spacifikujem, a fyzicky najschopnejší kolega bol v pohotovosti, keby mi bolo treba prísť na pomoc. Aké však bolo moje prekvapenie, keď sa vo dverách objavil elegantný pán v najlepších rokoch – v obleku a s ružou v ruke! Okamžite som zmäkla, aj keď pro forma som, samozrejme, dávala najavo odmeranosť. Nuž, ale ruža urobila svoje, a tak som mu ponúkla nielen kreslo, ale aj kávu. Musím povedať, že sme v príjemnom rozhovore strávili asi dve hodiny. Ukázalo sa, že pán je veľmi sčítaný, a ja som si vypočula aj zaujímavý životný príbeh. Pochopila som, prečo konal pred dvomi dňami tak skratovo. Odpustila som mu a získala dobrého kamaráta. Knižnicu navštevuje dodnes.

A propos: Neskôr sa mi priznal, že v obleku chodí len veľmi výnimočne. Naposledy v ňom bol na dcérinej promócii. A to bolo vraj už poriadne dávno…

Príbeh štvrtý

Ako som sa takmer stala miliardárkou

Príhoda, o ktorej píšem, sa stala asi pred 7 rokmi, keď sme budovu, v ktorej pracujem, pripojili na internet. Rýchlo som sa naučila mejlovať a prednosti elektronickej komunikácie som si nemohla vynachváliť. Keďže som bola začiatočníčka, vôbec som netušila, že elektronická komunikácia prináša aj množstvo nástrah. Vtedy nebola moja schránka ani zďaleka atakovaná toľkými nevyžiadanými správami ako dnes.

Jedného dňa som otvorila v angličtine písaný list, v ktorom stálo, že istý Thomas Kerner, majiteľ diamantových baní v Južnej Afrike, pochádzajúci z Nemecka, zahynul s celou rodinou pri leteckom nešťastí. Po sebe zanechali veľké bankové konto a ich právny zástupca už 5 rokov márne hľadá nejaké príbuzenstvo. Až teraz… Ja s rodinou som pravdepodobne hľadanou dedičkou… Ak budem konať podľa jeho pokynov, zachránime tučné bankové konto. Bola tam tiež výstraha, že v prípade môjho nezáujmu všetko prepadne v prospech príslušného štátu. Pôsobilo to na mňa veľmi vierohodne najmä preto, že manželove rodinné korene naozaj siahajú do Nemecka. Presvedčilo ma i to, že advokát nežiadal odo mňa peniaze, ale dokumenty preukazujúce našu totožnosť. Moje sympatie si získal aj tým, že požadoval iba 25-percentný podiel z dedičstva. Za toľkú námahu sa mi to zdalo až priveľmi skromné. List obsahoval názov a adresu úradu s kontaktmi na overenie totožnosti pisateľa. Hneď mi napadlo, že telefonický hovor do Pretórie bude poriadne drahý, ale oproti tomu, čo by som mohla získať…

Nemusím asi zdôrazňovať, ako sa mi po prečítaní mejlu rozbúchalo srdce. V ten deň som sa už na nič nemohla sústrediť. V predstavách sa mi začal vybavovať nielen diamantový náhrdelník, ale aj cesta okolo sveta, dom s bazénom, nové auto… Nech mi ku cti slúži, že na um mi zišiel aj nákup kníh do knižnice. Tá štipka racia, čo vo mne ešte zostala, mi totiž našepkala, že mejl prišiel na knižničný počítač. V istom zmysle sa teda vďaka knižnici dostanem k rozprávkovému bohatstvu. Zatiaľ som však nemala v úmysle pochváliť sa kolegom, i keď je pravda, že udržať tajomstvo do konca pracovného času sa mi podarilo len s veľkou námahou. Uvedomovala som si, že slovenská závisť je príslovečná, tak načo neuvážene riskovať.

Doma som rodine vzrušeným hlasom namiesto večere naservírovala úžasnú správu. No na moje veľké prekvapenie nevyvolala ani štipku nadšenia. Ba navyše – moji najbližší ma začali presviedčať, že je to podvod. No ja som sa afrických diamantových baní nechcela len tak ľahko vzdať. Na druhý deň som zašla za svojím kamarátom právnikom. Keď som videla, ako sa jeho seriózny výraz tváre pri čítaní listu mení na úškrn, zhasli posledné iskierky nádeje…

Po rokoch skúsenosti s mejlovou komunikáciou som už oveľa múdrejšia. Viem, že mnohí podvodníci využívajú internet ako prostriedok na šírenie pochybných obchodov a lákadiel, do osídiel ktorých ľahko môže padnúť aj dôverčivý knihovník. A tak, keď ráno čítam mejlovú poštu, s veľkou gurážou ničím doručené spamy v angličtine. Mávam ich v schránke neúrekom. Ale občas si predsa len niektorý prečítam – veď čo ak zas bude treba niekde niečo zdediť…?!

Príbeh piaty

Ako mi bolo prezradené rodinné tajomstvo

Náš regionálny denník uverejňoval prednedávnom rozhovory s osobnosťami Košíc. Ich zámerom bolo prezradiť niečo zo súkromného života známych ľudí. Napr. aké majú záľuby, akú hudbu počúvajú, kam chodia na dovolenku, aké je ich obľúbené jedlo či nápoj. Časom prišiel rad aj na riaditeľku Bocatiovej knižnice. Okrem iného som v príspevku čitateľom prezradila, že mám rada vaječný likér. Zároveň som sa posťažovala, že ten, ktorý kupujem, už nie je ako kedysi.

Približne o týždeň po uverejnení rozhovoru mi sekretárka ohlásila staršieho pána. Keďže k šedinám prechovávam prirodzenú úctu, napriek tomu, že som mala súrnu prácu, hneď som ho prijala. V duchu som si kládla otázku, aký je účel jeho návštevy. Pravdepodobne zasa nejaká sťažnosť. Rozhovor sa začal tým, že do knižnice chodí už od študentských čias, čo je už takmer päťdesiat rokov. Pospomínal, aké to bolo kedysi, keď sme ešte sídlili v budove radnice, keď zápisné bolo 2 koruny, výpožička 20 halierov a čitatelia mali pravidelne nové knihy. Teraz to asi príde, pomyslela som si. Ale on ďalej pokračoval chválami na moje kolegyne, aké sú milé, ako mu vždy dobre poradia. Bez kníh a knižnice by si svoj život už nevedel ani predstaviť. “Viete, vaša knižnica pre mňa veľa znamená a ja som mnohokrát rozmýšľal, ako by som sa vám odvďačil. Daroval som vám už nejaké knihy, ale ako viem, tie vám nosia aj iní. Chcel by som vám darovať niečo výnimočné.” A z tašky vytiahol starý, vyblednutý, zožltnutý papier. “Viete, keď som čítal ten článok o vás, že máte rada vaječný likér, rozhodol som sa, že vám prezradím náš starý rodinný recept. Je po dedovi zo začiatku minulého storočia. Ak chcete, zoberte si pero a papier.” Nemusím ani zdôrazňovať, aká som bola dojatá. Takéto príhody patria k tým príjemným stránkam mojej funkcie.

Musím sa priznať, že vaječný likér podľa receptu tohto pána je skvelý, ten z obchodu sa s ním nedá ani porovnať. Prezradiť tajomstvo jeho prípravy však nemôžem. Viaže ma čestné slovo. No ak budete niekedy u mňa na návšteve a ja ho budem mať náhodou v skrini…

Tak na zdravie celému redakčnému tímu nášho narodeninového ITlibu…

P. S.: Nuž čo, milí čitatelia, nezdá sa aj vám, že byť riaditeľkou knižnice je úžasné?