Zopár dôvodov, prečo by si nás mali všetci vážiť (aj my seba)… alebo Obhajoba stavu knihovníckeho verejného… (Stručný náčrt tvorológie)
Na veselú nôtu|
V nasledujúcich riadkoch sa zameriavam najmä na verejné knihovníctvo (predtým ľudové), ktoré mi je najbližšie (každý lišiak predovšetkým svoj chvost chváli) a ktoré je – vo vzťahu k verejnosti – zastúpené najpočetnejšie, a to vďaka svojej univerzálnosti a zameraniu na všetky vekové a sociálne skupiny občanov. Ako pomôcku by som mohol použiť Manifest UNESCO o verejných knižniciach, oficiálne platný a vážny to dokument, ktorý bol pripravený v spolupráci s IFLA. Nerobím tak z toho dôvodu, že Európania, a teda aj my, keďže sme sa už nimi konečne stali (tá úľava), sú citliví na manifesty, veď len donedávna ich jedno také strašidielko v rámci istého manifestu mátožilo. Éj, a tí beťári zemepisci, historici a dejepisci, geografi a geodeti a všelijaké iné deti (mali by si všetci spytovať svedomie) to všetko považovali za Európu už aj vtedy, keď sme v nej ešte neboli. A teraz k tým dôvodom. Dôvod prvý – Genéza alebo ako sa to všetko začalo Najprv boli len huby a baktérie, potom jaštery a zrazu jedného dňa… Prazvláštny to Tvor (každý človek ním je, ale nie každý s veľkým T). Najprv pisár a kronikár, potom kníhtlačiar, kníhkupec, postupne bibliograf, knihovník, neskôr aj knižničný pracovník, informatik, metodik a riaditeľ knižnice… Prepáčte za ten výraz. Tvor. Teraz je to v móde, všade okolo nás plno mutantov, humanoidov, kyborgov a iných obrov, samí Tolkienovia, Potterovia a všelijakí iní prazvláštni to tvorovia… Trochu sme pozabudli na pána Dobšinského a jeho “tvorov”. Za mojich mladých čias – načriem len tak za priehrštie – to boli napríklad Janko Hraško, Loktibrada, princ Bajaja, Jánošík, Mahuliena, statočný cínový vojačik, Vasiok Trubačov, seňor Karabas Barabas – doktor bábecích vied a mnohí, mnohí ďalší. Tak teda. Tvor nemôže za to, že prišiel na tento svet. Tak ako ostatní. Nepýtal sa naň. Splodili ho rodičia. Áno, má aj rodičov. Rodičov, ktorých si nemohol vybrať. Spoločensko-historické súvislosti a podmienky, vďaka ktorým, za neustáleho ľudského snaženia a experimentovania, neustáleho poznávania a objavovania, vytrvalého dobiedzania ducha doby Adama na dušu doby Evu, občas aj za použitia metódy pokusu a omylu (akože ináč, veď vývoj nemožno zastaviť), došlo k počatiu tejto bytosti nám všetkým tak dobre známej. Osožnej a prepotrebnej. O tom niet pochýb. Duch a duša sú vo vzťahu dialektickom, to znamená, že nemá zmysel ich oddeľovať. Bytosť Tvor bola počatá najmä preto, aby bezduchých duší bolo čo najmenej a aby čo najviac myšlienok (aj keď vznešených a pompéznych a neraz i s dobrým úmyslom) blúdiacich v duchovnom svete našlo svoju dušu, ktorá by pozitívne “oživila” ich zmysel a význam. Také je jej poslanie. Človek už nevládal pred sebou tlačiť čoraz obrovitejšiu guľu poznatkov, vedomostí a informácií (to dokáže len scarabeus), niekto ich musel začať aj triediť, ukladať a kompletizovať, starať sa o ne, jednoducho (aj Mária) “oprašovať ich”… Všetci veľkí myslitelia ľudstva boli najprv vlastne knihovníkmi a informatikmi. Keby nimi neboli, tak na mnohé veci by neprišli a mnohé neobjavili. A ak aj nimi neboli, tak určite využívali aspoň rady, skúsenosti alebo služby tejto špecifickej a formujúcej sa kasty tvorov. A tak ako sa rozširovalo ľudské poznanie, rozširoval sa aj záber a hĺbka novej profesie a nového odboru. Ak súčasnému stavu vedy, poznania a kultúry vďačíme za to, že sme tu ako bytosti a javy nepopierateľné (svet knižnično-informačných inštitúcií so všetkým, čo k tomu patrí), tak veda, poznanie a kultúra vďačia nám za to, že sa dostali až tam, kam sa dostali. Ak nás teda svet potreboval, a teda stvoril, aby sme mu pomáhali, máme na to stavovské právo. O nič menej než druhí. Je to naše historické poslanie. Dôsledok (poučenie) z dôvodu prvého: Nehanbime sa za svoj pôvod a svojich rodičov. Teda za minulosť, ktorá nás splodila. Je to detinské. Buďme hrdí a pyšní na poslanie, ktoré nám bolo dané do vienka. Na tom nikto a nič nezmení. A treba to rešpektovať. Dôvod druhý – Už to nemožno zastaviť. Je v tom veľa prostriedkov, úsilia, práce, obetavosti a nadšenia Ako tak ubiehal rok za rokom a z malého, skromného a nenápadného Tvora, ktorý z času na čas s láskou poprekladal knihy na poličke vo svojej izbietke v malej chalúpke kdesi uprostred lesov v Sedmohradsku v Európe (nie, nemám na mysli Draculu, i keď aj to bol Tvor…), vyrástla celá armáda tvorov nádherne štruktúrovaných (aj tu ide o životopisy), poprepletaných rozličnými kompetenciami, právomocami a inými určujúcimi mocami aj s obrovskou masou všakovakých domčekov, budov a prístreškov, ktoré sa začali nazývať knižnice a tak všelijako podobne. Špeciálnou kategóriou tvorov sú tí, čo sídlia vo verejných knižniciach. Je to trošku zavádzajúce, lebo všetky knižnice sú verejné, a teda slúžia verejnosti. Okrem tej Draculovej, samozrejme. Zástupca verejnosti (napríklad člen nejakého petičného výboru, najlepšie na ochranu ľudských práv) ju síce môže navštíviť, no musí rátať s možnými nepredvídanými následkami. Čo s tým všetkým? Či už verejným alebo neverejným. Makovým alebo onakým. Zrušiť to? Každý takýto pokus by bol krokom späť a zbytočným plytvaním energie. Nemožno s tým už nič robiť… Svet knižnično-informačných inštitúcií, nazvime ho pracovne trebárs tvorológia – to jest niečo ako náuka o formovaní a zušľachťovaní tvorov ľudského druhu inými tvormi (tiež ľudského druhu) prostredníctvom špecifických postupov a technológií – “prerástla” tvorcom cez hlavu. Jednoducho chceme, aby všetko a všetci okolo nás boli dobrí, pozitívne naladení, kultúrni, informačne a esteticky vzdelaní. To jest, aby chápali a oceňovali význam a zmysel nášho snaženia. A mimochodom, veď všetci tvorológiu ako vec verejnú potrebujú, aj keď uznávam, že nie všetci sa chcú nechať tvarovať. Prihovára sa dedo vnukovi: “No a v knižnici si už bol?” “Ale, dedko,” odpovedá vnúčik, “my máme teraz internet, to je taká počítačová sieť, vieš?” “Na čo ti je sieť,” dedo na to, “veď nejdeš na ryby.” Veru tak. Hrdinsky a statočne odolávali verejné knižnice nátlaku informačných technológií. Keď zistili, že v tomto boji neuspejú a protivník (mrákava nekultúrnych, ale bohato vyhardvérovaných a vysoftvérovaných inštitúcií tváriacich sa informačne) má značnú prevahu, zmenili taktiku. Tichučko, krôčik za krôčikom – aby Veľký brat nič nezistil – sa začali do internetu zapájať, ignorujúc všetky govnety, sanety a všelijaké iné nety, ktoré im (častokrát veľmi sympatické tety) ponúkali, samozrejme, celkom nezištne. Im postačoval len jeden net, samotný a ojedinelý vo svojej podstate, s označením inter… Takto, nenápadne nainfiltrujúc sa do cudzieho prostredia, začali realizovať svoju stratégiu a prihrievať si polievočku na spoločnom ohníku. Nechápem (pozor, začínam byť zlý), ako môže toto niekomu prekážať. Kto robí už celé desaťročia reklamu vydavateľstvám, autorom a ich knižkám? A zadarmo. Organizuje a pripravuje podujatia rôzneho druhu, besiedky, krsty, hodiny informačnej výchovy, spolupracuje so školami a inými ustanovizňami, cepuje neporiadnych čitateľov a používateľov? Buduje databázy (s veľkým sebazaprením už aj elektronické), zbiera a triedi informácie? Je to prosto naša spoločná vec. A že to stojí nejaké peniaze? No, nič nie je zadarmo. Tobôž prevýchova človeka nie. Celá záležitosť je takpovediac o to delikátnejšia, pretože, čo s tým? Nie sme pre nikoho zaujímaví (rozumej verejné knihovníctvo). Ani na privatizáciu sa nehodíme. Čo by ste už naprivatizovali na tvorológii? Ani do konkurzu nemôže ísť. Jednoducho, katastrofa. Aby sme aspoň čiastočne znížili straty, ktoré tvorológia produkuje, navrhujem doplniť (v záujme vyššieho trhového princípu), vám všetkým dobre známy cenník pre služby vo verejnom knihovníctve, o niektoré položky, napríklad:
atď. Dôsledok (poučenie) z dôvodu druhého: Keď ste si nás upiekli (vymysleli), tak si nás aj zjedzte (tento variant neodporúčam pre prípadné problémy s trávením príliš veľkého sústa)! Ale keď ti nebodaj kaštieľ vyhorí, kto to bol…? Ale hlavne, kto to všetko uhasí? Požiarna technika je zastaraná, rebríky príliš krátke… Dôvod tretí – Pud sebazáchovy a konformizmus nie z vlastnej viny ako vlastnosti Všeličo už Tvor prežil. Aj povodne na východnom Slovensku, veternú smršť v Tatrách (lavíny sú jeho priateľky), zmeny režimov a koncepcií, nariadení a pokynov, všakovaké reformy, výkyvy a otrasy svetovej ekonomiky, nedostatok benzínu, úpravy cien energií, zdraženie piva a cigariet, raz boli k nemu štedrí, inokedy ho chceli vyhladovať. Prežil erkácéčky, rok 2000, prežije aj vtáčiu chrípku. Jeho pud sebazáchovy je silný, vypestovaný prežitými skúsenosťami a zocelený v neustálom boji s byrokratmi a neprajníkmi tvorológie. Najväčším problémom pre Tvora je Netvor. To je tvor, ktorý o sebe tvrdí, že tvorom nie je a že s tým nemá nič spoločné (čo len tí knihovníci stále vymýšľajú?), že sa ho to netýka. Netvor skúša, ako by dokázal Tvorovi, že jeho snaženie je zbytočné a márne, neodborné a navyše ekonomicky neopodstatnené. Skepticizmus Netvora je našťastie živnou pôdou pre ustavičné zdokonaľovanie a vylepšovanie Tvorovej schopnosti vedieť sa prispôsobiť každej situácii, pružne a dynamicky meniť svoju pozíciu v závislosti od zmenených podmienok, jednoducho – ako prežiť. Skepticizmus Netvora netvorí len formálnu stránku tohto vzťahu. Je to odveký boj dobra so zlom (spomeňte si na vlka, ako tvrdil kozliatkam, že je ich mamička) alebo pochopenia s nepochopením. Mnohých Netvorov už tvorológia presvedčila, že aj oni sú len takí obyčajní skutoční tvorovia a že je to tak dobre, ak nimi aj naďalej zostanú. Nazvime to, čo ja viem, okamihom pravdy v kráľovstve krivých zrkadiel. Tvor je teda aj konformista. Nie z vlastnej viny. Donútili ho k tomu. Musel reagovať na vzniknuté situácie a okolnosti, pružne sa prispôsobovať každodennej realite. V záujme svojom a pre blaho našej spoločnej veci. Môže byť rovnako potápačom, hercom, grafikom, polygrafom, spevákom, moderátorom, sústružníkom, nosičom, spisovateľom, maliarom, kuričom a ešte všeličím iným, samozrejme, všetko za jeden plat a jeden pracovný úväzok. Nemajme mu preto za zlé jeho “chameleónstvo” a skúsme sa vpratať do jeho kože, ak v nej ešte nie sme. Dôsledok (poučenie) z dôvodu tretieho: Ak už tvorológia očividne preukázala takú životaschopnosť a odolnosť, zaslúži si uznanie, je to znak toho, že sa oplatí do nej investovať aj napriek tomu, že verejný sektor má šetriť, aby mohli míňať tí druhí. Perspektíva návratnosti investícií vložených do jedného Tvora je vyjadriteľná súčinom globálnej potreby s neprotivením sa zlu násilím za rešpektovania premenného koeficientu súvzťažnosti a trenia v závislosti od valivého odporu na naklonenej rovine, to všetko na druhú. Dôvod štvrtý – Univerzálnosť a všestrannosť daná veľkým počtom knižníc a informačných inštitúcií (najväčšie množstvo z toho tvoria verejné knižnice) ma oprávňuje vysloviť nasledujúce a pre limitovaný priestor, bohužiaľ, už aj záverečné konštatovanie Priatelia, chýba nám trojrozmerná mediálna prezentácia v čase a priestore. To je ešte stále v móde a pôsobí to. Zišla by sa nám taká, trebárs aj keď len maličká televízna, prípadne rozhlasová stanica… Čo poviete? Alebo aspoň pravidelné vlastné vysielanie vo vyhradenom čase (napr. “24 hodín v knižnici” – priamy prenos, “Popoludnie, ktoré zmenilo môj život” – náhodný pocestný nič netušiac siahne jedného dňa na kľučku knižničných dverí, “Kamaráti moji, tu ma nenechajte” – osud knihy, na ktorú zanevreli tak autor, ako aj literárny kritik a vydavateľ atď.), relácia (“Vadí – nevadí?”, “Na knižničnú nôtu”, “Tri dni informatika”), program (“Kto z koho” – dialóg riaditeľa knižnice s hlavným ekonómom zriaďovateľa, “Vo svetle pravdy” – členovia revíznej a inventarizačnej komisie pred kamerou a napospas redakčnému mikrofónu, “Medzi veternými mlynmi” – spoveď bibliografa, ktorý sa márne pokúša presvedčiť verejnosť o zmysle a význame svojej práce, “Odkiaľ si, po čo prichádzaš a o čo prídeš” – diskusná relácia o význame a zmysle knihovníckej profesie), okienko (“Knižnica verzus verejnosť”, “Knihy, ktoré sa vôbec nečítajú”, “Moja prvá návšteva knižnice”), desaťminútovka (“Medzi regálmi”, “Neknihovníci, na slovíčko”, “Ako čítať a nebyť zapísaný”). Mediálna prezentácia je potrebná, aby sme všetkým dokázali (bez toho, že by sme niekomu niečo prikázali), že nám neprekáža ukázať sa, aj keď nám to nikto neprikazuje, a že je potrebné, aby sa ľudia občas tiež ukázali. V knižnici. Tento nasledovaniahodný úkaz bude preukázateľným dôkazom toho, že kultúra nezomrela a že je tu s nami. Teraz sa ešte pozrime na ukážku programu jedného vysielacieho dňa verejnoprávnej (keby sme už teda nemohli mať vlastnú, čo by bolo ideálne) televízie (čo tam po súkromných, tie nech naháňajú vyvolených…), veď aj my platíme dane a máme nárok na svoj kus koláča. Keby boli problémy s dramaturgiou, som ochotný verejnoprávnej, prípadne aj inej verejnej či právnej telke pomôcť pri zostavovaní vysielacieho dňa. Za takých, povedzme, dvesto … mesačne. Program TV (jedan dan, jedan dan, samo jedan dan…/one day only) podľa tvorológie:
Vidíte, pre tvorológiu neexistuje problém. Ani čo sa týka zostavenia televízneho programu. Alebo chcete radšej filmový scenár, operu, muzikál, bábkovú hru, či nebodaj balet? Len si povedzte. Tvora tak ľahko nezaskočíš. |
