Porozprávali sme sa o prognóze
Na odbornú nôtu|
Nie vždy je schopný odborný dokument vypovedať, alebo aspoň medzi riadkami naznačiť, o okolnostiach svojho vzniku. Tak je to aj v prípade Odborovej prognózy rozvoja knihovníctva do roku 2000, ktorá bola vypracovaná roku 1980. Na jej príprave sa podieľali významní slovenskí knižniční odborníci a pracovníci z riadenia knižníc. Vychádzali z dobre vypracovanej analýzy a z poznatkov knihovníckej teórie, ktorá bola v tom čase na solídnej úrovni, samozrejme, primerane svojím vtedajším možnostiam. Napriek tomu konečný výsledok ich snaženia bol rozpačitý a rozporuplný. Aj po rokoch sa dá vytušiť, že tu zapracovali “neštandardné mechanizmy”, ktoré spôsobili neúspech, zreteľný zvlášť teraz, keď uplynula prognózovaná doba. O objasnenie celkového vtedajšieho stavu pred dvadsiatimi šiestimi rokmi sme požiadali PhDr. Andreja Riška, CSc., popredného slovenského knihovníckeho odborníka, ktorý participoval na príprave uvedenej prognózy. PhDr. Andrej Riško, CSc. (1935) – bibliograf, redaktor, knihovnícky teoretik Absolvoval FiF UK, odbor knihovníctvo – slovenčina (1960). Ašpirantské štúdium ukončil v roku 1984 prácou Knižničná sústava. Pracoval v Matici slovenskej v rokoch 1965 – 1979 ako vedúci na viacerých bibliografických pracoviskách. Bol vedúcim oddelenia VTEI a zástupcom riaditeľa ÚRVJT v Košiciach v rokoch 1979 –1980. Po opätovnom návrate do Martina bol šéfredaktorom časopisu Knižnice a vedecké informácie (Knižnice a informácie) v rokoch 1981 – 1997. Je autorom teoretických prác Bibliografia a kybernetika (1969), K problematike bibliografickej štúdie (1974), ideového projektu Informačný systém odvetvia kultúry (1973), publikácie Knižnice, spoločenské informácie, riadenie (1977), štúdie Metodológia bibliografie (1979), publikácie Knižničná sústava (1983), štúdie Rodovo-funkčné vzťahy v heslách (1987). Bol členom tímu na prípravu odborovej prognózy rozvoja knihovníctva v roku 1980. ¤Ako vnímate s odstupom času úroveň teoretickej a vedeckej základne slovenského knihovníctva na konci 70. rokov minulého storočia? A. R.: Sedemdesiate roky minulého storočia boli veľmi dynamické, v nich sa rodili budúce zmeny ideologické, spoločenské, kultúrne, technické a hospodárske, ktoré sa dotkli tak Európy, ako aj celého sveta. Vznikali podmienky pre globalizáciu hospodárskych systémov. Informatizácia spoločnosti sa stala realitou. Bolo ju treba zvládnuť rýchlo a optimálne. Tieto trendy napomáhali rozvoj nových vedných disciplín, ale aj celých vedných odborov. Vznikala potreba riešenia celého radu otázok teórie riadenia, teórie systémov, informatiky, výpočtovej techniky atď. Bolo treba odpovedať na úplne nové neznáme otázky a problémy praxe. Informácie sa stali nenahraditeľným spoločenským javom a vyvolali potrebu vzniku nových inštitúcií, ktoré sa začali venovať informáciám, v našom prípade aj vedeckým informáciám. Preto knižnice, knihovníctvo a bibliografi museli reagovať a zobrať na vedomie, že popri knižničnej sústave sa objavil ďalší subjekt a sústava VTEI. Strediská VTEI sa stali konkurenciou knižníc a hoci často ani neprekračovali prah knižničnej činnosti, boli hybným činiteľom zavádzania nových postupov, nových foriem spracovávania a sprístupňovania dokumentov. Mali bližší vzťah a väčšie možnosti využívania technických prostriedkov. Usilovali sa niektoré činnosti mechanizovať a automatizovať. Vstup výpočtovej techniky do tohto procesu zásadne ovplyvnil všetky činnosti týkajúce sa informácií. Zmenili sa celkové podmienky pre praktické disciplíny, navzájom sa ovplyvňovali a boli k sebe bližšie. Preto bibliografiu, dokumentáciu a knihovníctvo sa usilovala zastrešiť rozvíjajúca sa nová disciplína: informačná veda. Tento vývoj pokračuje dodnes. Čo sa týka teórie slovenského knihovníctva a jeho výskumov, značný náskok v tých rokoch pred ním mala bibliografia, jej teória a metodológia, ktorá položila základy počítačového (strojového) spracovania slovenskej národnej bibliografie. Výskum počítačového spracovania slovenskej národnej bibliografie bol v tom čase odvážnym krokom, pretože v podstate neboli žiadne skúsenosti, o ktoré by sa mohlo oprieť. Bola to cesta hľadania a širokej spolupráce so slovenskými aj českými inštitúciami a ich odborníkmi, ktorí sa priamo či nepriamo týmito problémami zaoberali. Jeho výstupy a realizácia mali značný dosah na celé slovenské knihovníctvo, ovplyvnili ho a vyústili do široko koncipovaného výskumu činnosti knižníc na roky 1976 – 1980 (Knižničný zborník 1977, s. 41 – 42), ktorý zahrnoval úlohy automatizácie, organizácie, racionalizácie a riadenia. Do roku 1975 sa v slovenských knižniciach nerobil výskum hlavných úloh, ktoré by boli ukazovateľom v ich ďalšej činnosti (Knižničný zborník, s. 39). Úroveň “teoretickej a vedeckej základne”, akú v tom čase dosahovala slovenská bibliografia, slovenskému knihovníctvu chýbala, presnejšie povedané – bola roztrieštená a nekoordinovaná. ¤Prognózovanie bolo podľa vás v tom čase “módnym” trendom, alebo sa seriózne verilo výstupným dokumentom vypracovaným na jeho základe? A. R.: Otázka prognózovania tu má dve polohy a dve stránky, a to prieskumnú a futurologickú a plánovaciu, čiže “módnu”. Keďže 70. roky boli obrazne povedané oázou ticha pred blížiacimi sa búrkami globalizujúceho sa sveta, prognózovanie bolo akýmsi nevyhnutným spoločenským javom, horizontom, za ktorý bolo treba nahliadnuť a určiť parametre ďalšieho vývoja či už vo svete, spoločnosti, hospodárstve atď. V tomto čase sa objavili seriózne prognostické práce nielen v zahraničí, ale aj u nás. Pravda, ako víchor ich zmietli 90. roky minulého storočia. Popri prognózovaní bolo ešte módnym aj modelovanie. Niektoré modely obsahovali seriózne prognózy. Často oba postupy, prognózovanie aj modelovanie, vychádzali z tej istej základne, a to z prieskumu a jeho zovšeobecnených záverov. Takže niektoré prognostické práce sa realizovali aj pod názvami “modely”, ako napríklad ekonomické modely, modely riadenia, teoretický model slovenskej bibliografie, či užšie – model strojového spracovania slovenskej národnej bibliografie. Inou a početnejšou skupinou s kvantitatívnymi prvkami prognózovania boli programy rozvoja, ktoré obvykle boli súčasťou päťročných plánov. Takýto charakter mali v tom čase aj programy rozvoja knižníc na Slovensku. Či sa seriózne verilo v tom čase týmto dokumentom, ktoré mali byť východiskom alebo plánom skutočného rozvoja čohosi? Bolo to asi tak, ako pri dnešných auditoch – jedni to urobili a druhí za to brali peniaze, iba s tým rozdielom, že vtedy išlo len o tisícky a dnes ide o milióny. Každá futurologická prognóza má futurologickú víziu a ak už raz bola zverejnená, ovplyvňuje nás, či už ju akceptujeme alebo nie. ¤Prečo podľa vás zlyhala prognóza slovenského knihovníctva na roky 1980 – 2000? A. R.: Na čiastočnom neúspechu prognózy slovenského knihovníctva na roky 1980 – 2000 sa podieľali objektívne aj subjektívne príčiny. Hneď na začiatku treba viac-menej vylúčiť politické príčiny. Iste, strážili sa určité politické záujmy, ako záruka vplyvu politickej literatúry, výchova mládeže v duchu socialistických ideí, kontrola dostupnosti nevhodnej literatúry z vtedajšieho politického pohľadu a iné, ale to nijako neprekážalo, aby sa podporoval rozvoj knižníc a ich vplyv. Politické kruhy si boli vedomé hospodárskeho zaostávania krajiny, preto podporovali vzdelanosť, výchovu (vrátane politickej) a školstvo. Knižnice boli súčasťou týchto politických záujmov. V čom treba vidieť objektívne príčiny malého úspechu prognózy? Po prvé: predovšetkým v nesprávnom zovšeobecnení získaných kvantitatívnych údajov pri prieskume. Tu sa nezohľadnil intenzívny faktor rastu, ale mechanicky sa uplatnil extenzívny faktor rastu, čísla sa znásobili. Tak napríklad počet pracovníkov v tom čase okolo 5 000 osôb mal vzrásť na 9 000 a počet výpožičiek do roku 2000 sa mal strojnásobiť, rátalo sa s veľkým počtom profesionalizovaných knižníc atď. Po druhé: zrejme nesprávne boli určené otázky a ciele prognózy, presnejšie povedané chýba predpokladaný vývoj slovenského knihovníctva v stanovenom časovom horizonte – stav knižníc, v ktorom by sa mali nachádzať po roku 2000. Budúcnosť slovenských knižníc sa z dokumentu de facto vytratila. Nájdeme tu však hypotézy a vytypované úlohy, ktoré by sa mali riešiť. Subjektívne príčiny zapríčinili nedostatočné skúsenosti z prognózovania. Nezobrali sa do úvahy prognózy výpočtovej a telekomunikačnej techniky a ďalšie prognózy, od ktorých vývoj knižníc závisel. Tvorca, respektíve tvorcovia prognózy sa obmedzili a sústredili len na samotné knižnice a okolie, od ktorého záviseli, zostalo bokom viac-menej nepovšimnuté. Výsledok prognózy je skôr reálnym obrazom vtedajšieho stavu knižníc na Slovensku. Akousi sumarizáciou úloh, v riešení ktorých bolo treba pokračovať. A práve preto treba povedať, že prognóza mala aj svoj pozitívny účinok – ovplyvnila a podnietila výskum knižničných činností najmä v prvej polovici 80. rokov minulého storočia. ¤Bol podľa vás vyvíjaný na tvorcov prognózy otvorený alebo skrytý politický alebo iný nátlak? A. R.: Vzhľadom na toto obdobie s určitosťou nemožno vylúčiť takmer nič. Ale osobne si myslím, že nebol ani ten najmenší nátlak. Svedčí o tom apolitickosť dokumentu. Skôr by to mohol byť skrytý strach a prehnaná opatrnosť urobiť smelé závery budúceho vývoja knižníc. Jednoducho ľahšie bolo byť štatistom ako odvážnym prognostikom, na ktorého by sa mohla zosypať spŕška kritiky. Toto, pravda, sú iba moje osobné úvahy a reakcia na položenú otázku. Možno je to všetko ináč. Dokument je taký, aký je. Práve taký, aký ho tvorca či tvorcovia dokázali urobiť. Osobne si myslím, že bol napísaný bez priameho či nepriameho ovplyvňovania. ¤Do akej miery sa na jej úrovni odzrkadlili individuálne postoje jej tvorcov? A. R.: To je dobrá otázka. Keď sa tvorila spomínaná prognóza slovenských knižníc, takzvaná normalizácia už končila a strach z nej bol len minulosťou. A tak sa teda mohli naplno prejaviť a vyplávať na povrch osobné záujmy tak jednotlivých osôb, ako aj záujmy jednotlivých inštitúcií vrátane knižníc. Mám na mysli najmä druhú polovicu 70. rokov 20. storočia. Matica slovenská v tom čase navonok viditeľné problémy nemala, ale v jej vnútri to už vrelo. Intrigy, ktoré sa vtedy robili, boli často horšie a krutejšie ako politické neprávosti končiacej sa normalizácie. Opatrnosť tvorcov prognózy budúceho rozvoja knižníc bola práve aj z týchto spomínaných príčin oprávnená. A čo samotná prognóza? Nech sa už na ňu dívame tak alebo onak, svoju úlohu v slovenskom knihovníctve zohrala. Dala impulz viac-menej komplexnému prieskumu a výskumu knižníc, knižničných sietí a celej knižničnej sústavy. A práve o to vtedy išlo. Pozrieť sa bližšie na činnosť knižníc a na ich postavenie v spoločnosti. ¤Ďakujem za rozhovor.
Článok o Odborovej prognóze rozvoja knihovníctva do roku 2000 a rozhovor s pánom Andrejom Riškom |