Edičná činnosť knižníc – tajuplná, ale lákavá neznáma?

Zo Slovenska

Táto úvaha je výsledkom mojich osobných postrehov, pocitov, dojmov a všeličoho možného i nemožného, čo som získal praktickou skúsenosťou a pozorovaním. Najprv niekoľko slov o edičnej a vydavateľskej činnosti knižníc všeobecne. Je to obsiahla téma, ktorá môže byť náplňou celotýždenného celoslovenského seminára. A priznám sa, je to tak trochu aj moja obľúbená parketa, aj keď nepopieram, že na parketách sa človek občas pošmykne, najmä, ak sú príliš naleštené… Edičná činnosť mi rokmi praxe v Knižnici Ružinov – je to verejná knižnica, v ktorej pracujem od roku 1983 – ako sa hovorí “prischla”, ale vôbec sa na to nehnevám, skôr naopak. Je to úžasný svet so všetkým, čo k tomu patrí… A ak ho máte aspoň trochu radi, tak vám asi padne dobre, keď máte edičnú činnosť inštitúcie, v ktorej pracujete, pekne ošetrenú, skompletizovanú a pod dohľadom. Ale poďme pekne po poriadku.

Čo vlastne je a čo nie je edičná činnosť v knižnici? Nebudem teraz rozoberať a porovnávať obsah tohto pojmu, tak ako je uvádzaný a citovaný v rôznych prameňoch a v rôznych súvislostiach. Pozrime sa na to pragmaticky. Knižnice vydávajú, editujú a aj tlačia rôzne druhy textových a v posledných rokoch aj iných materiálov – tlačovín či dokumentov. Počnúc internými (správy o činnosti, príručky, inštruktáže, manuály, pokyny, predpisy atď.) až po materiály určené širšiemu okruhu ľudí (brožúry, knihy, periodiká, propagačné materiály, bibliografie, ročenky, rôzne zborníky, plagáty, pozvánky, kalendáre, letáky, regionálna literatúra, zaregistrovať možno už aj cédečka atď.). Samozrejme, mohli by sme teraz diskutovať o tom, čo patrí a čo nie do edičnej činnosti (napr. správy o činnosti, interné metodické materiály, príručky atď.), od ktorého okamihu to už je edičná činnosť a do ktorého to pod edičnú činnosť zaradiť nemôžeme (napr. výška nákladu, druh, zameranie a poslanie dokumentu, spôsob spracovania atď.) a vedeli by sme zrejme aj od prípadu k prípadu vysvetliť a zargumentovať naše tvrdenie, doložiť ho príkladmi a podobne.

Pre našu potrebu momentálne stačí, ak súhlasíme s tým, že edičná činnosť v knižniciach nesporne existuje, jej kvalitu a kvantitu ťažko porovnávať s inými profesionálnymi inštitúciami zriadenými len na tento účel, ako sú vydavateľstvá, tlačiarne a polygrafické dielne, aj keď v niektorých prípadoch edičné počiny knižníc sa smelo môžu porovnávať s edičnými produktmi “profesionálov”, ba niekedy ich aj prevyšujú, najmä čo sa týka nápadu, výberu spracovanej témy a redakčného spracovania. Samozrejme, čo sa týka polygrafického spracovania, tak asi ťažko budú knižnice, ktoré si svoje edičné produkty aj tlačia, konkurencieschopné, pokiaľ nevlastnia špičkové zariadenia a technológie na tento účel.

Tu by som chcel vyzdvihnúť dlhoročnú činnosť komisie na prípravu Bibliotéky pri SAK pod vedením PhDr. Ľ. Čelkovej z Ústrednej knižnice SAV, na pleciach ktorej bola vždy hlavná ťarcha a zodpovednosť za prípravu a realizáciu celej záležitosti, čo nebola a nie je maličkosť. Komisia veľmi starostlivo a zodpovedne každý rok vyberala tituly – produkty edičnej činnosti knižníc (samozrejme len z tých, ktoré knižnice poslali), ktoré potom boli vystavené v stánku SAK na tomto medzinárodnom podujatí. Všetci, ktorí sme v komisii pracovali, sme mali tú možnosť a česť stretnúť sa s pozoruhodnými a zaujímavými publikáciami knižníc a mali sme z toho úprimnú radosť, čo všetko dokážu knižnice vydať, pripraviť na vydanie a mnohé aj vytlačiť. Počnúc jednoduchými, ale vkusnými propagačnými materiálmi a končiac normálnymi a vážnymi monografiami. Veru, niekedy sme mali problém, čo vybrať a čo nie, pretože kapacita stánku nás limitovala a zaujímavých a pekných publikácií bolo veľa. Aj takouto formou mohli knižnice verejne prezentovať svoje edičné počiny na celoslovenskom, a dokonca medzinárodnom podujatí. A keď som sa dozvedel, že v roku 2006 stánok nebude (zrejme na to boli nejaké dôvody), prišlo mi to ľúto, lebo som si uvedomil, že sme si týmto rozhodnutím zase tak trošku, možno nechtiac a pod vplyvom objektívnych skutočností, podpílili jeden z konárov, na ktorých sedíme. A to už nespomínam podujatia knižníc, ktoré sa pod hlavičkou SAK-u verejne na Bibliotéke prezentovali, čo bola podľa mňa strašne dôležitá a potrebná vec. Toto všetko vhodným spôsobom dotváralo a formovalo imidž slovenského knihovníctva a slovenských knižníc.

Neodpustím si ešte poznámočku na margo profesionálnej vydavateľskej činnosti. Vydavateľstiev a vydavateľov je síce ako maku, snažia sa, no nie vždy to všetkým a každému vyjde tak, ako by malo. Na pultoch kníhkupectiev môžete naďabiť na všakovaké “skvosty”, v oblasti náučnej literatúry na rôzne kompiláty, výbery a hybridy, slovníky a encyklopédie poskladané z iných slovníkov a encyklopédií. Možno, že to, čo nám niekedy predkladajú médiá a vydavatelia v oblasti súčasnej slovenskej prózy a poézie, je pre niekoho zaujímavé a pozoruhodné, ale sú to veci, podľa mňa, málo komunikatívne a ťažko stráviteľné. Občas sa pokúšam cez ne prehrýzť a pochopiť ich, ale príliš sa mi to nedarí. Niekedy mám pocit, akoby si podaktorí autori pomýlili proces literárnej tvorby s gymnastickým cvičením. Preintelektualizovaná slovná ekvilibristika a štylistické žonglérstvo, nečakané zvraty a obraty v nečakaných situáciách s nečakaným rozuzlením za každú cenu… V poslednom čase som mal v ruke niekoľko zborníkov zo súťaží autorov-amatérov, ktorí knižne ešte nič nevydali a väčšina z nich nič ani časopisecky. Bolo to oveľa zaujímavejšie čítanie.

Edičná činnosť teda ako fenomén nesporne patrí do knižničnej činnosti, je vítaným, osožným a potrebným spestrením – doplnkom knižnično-informačných aktivít v celkovom kultúrnom kontexte. Preto sa treba aj tomuto druhu činnosti venovať, to znamená vytvoriť a vytvárať preň materiálno-technické a personálne podmienky. Nesúhlasím s akýmkoľvek tvrdením, že táto činnosť do knižníc nepatrí, že je len akýmsi okrajovým, z času na čas sa zjaviacim vtáčikom-letáčikom. Treba sa jej venovať systematicky a cieľavedome. Veď dnes už môže byť vydavateľom, resp. môže vydať knižku ktokoľvek, či už fyzická alebo právnická osoba, takže nevidím najmenší dôvod, prečo by knižnice z tohto mali vypadnúť. Preto treba túto aktivitu, s prihliadnutím na možnosti a podmienky toho-ktorého typu a druhu knižnice, zaraďovať (kto tak ešte neurobil) do štatútov a zriaďovateľských listín a patrične toto všetko upraviť aj celoplošne v legislatíve, to jest v knižničnom zákone a vo vykonávacích a súvisiacich predpisoch treba tu rozlišovať.

Aj tu však treba rozlišovať. Všetci veľmi dobre vieme, že vydavateľská činnosť je najmä ideový projekt publikácie, jej redakčné a “duchovné” spracovanie, koordinácia všetkých zložiek, ktoré sa na tvorbe obsahu titulu podieľajú, ako je jazyková, výtvarná atď. Vydavateľ je akýmsi “duchovným otcom” publikácie. Spôsob, akým je to vytlačené, je forma, a tá už je vecou tlačiarne. Ideálne je, keď tieto dve zložky predstavuje jedna osoba, či už fyzická alebo právnická. Ak tomu tak nie je, veľa záleží od serióznej komunikácie vydavateľa s tlačiarňou. Aj tvorba obsahu, aj forma sú veci náročné na čas, energiu, vyžadujú si seriózny prístup k veci, ale aj nápad, ale najmä peniaze. Mdlý a plytký obsah vytlačený špičkovou laserovou technológiou na drahom papieri je síce zaujímavý, ale len chvíľu a pre ľudí, ktorí preferujú vizáž pred obsahom. Naopak, častokrát vynikajúci obsah, ale spracovaný primitívne, je veľkým hendikepom vydávanej publikácie. Pochopiteľne, toto sú dve krajnosti a medzi nimi je nekonečné množstvo variantov a riešení. Ide len o to, ako to správne všetko ustrážiť. Prečo to všetko spomínam?

Dostávame sa k tomu, aký je charakter a spôsob realizácie edičnej činnosti. Podľa môjho názoru tu treba rozlišovať. Ak naformátujem text v počítači, cédečko odovzdám tlačiarni, kde mi to grafik ešte “vyžehlí a učeše”, tlačiar po stlačení príslušného tlačidla spustí tlač na modernej laserovej potvore, ktorá to všetko krásne vychrlí a v knihárskej dielni mi to pekne “vycipkajú” a doladia a sponzor (obvykle známy alebo kamarát) to aj všetko uhradí, tak to je podľa mňa iná edičná činnosť, ako keď publikácia je od A do Z “stvorená” na pôde knižnice vrátane všetkých finančných nákladov, na jej vzniku sa podieľajú len pracovníci knižnice, je to ozaj len a len jej “dieťa”, a teda knižnica má právo sa tým ozaj pýšiť a hrdiť. Aj keď v obidvoch prípadoch figuruje knižnica ako vydavateľ. Osobne si cením viac tie “skutočne knižničné” edičné počiny, aj keď častokrát pripravené “na kolene” a s vypätím všetkých síl. Sú to akési špecifické a svojské, ale naše “bibliofílie”, ktoré si treba vážiť. Už vidím ako sa podaktorí usmievate nad týmto romanticko-sentimentálnym postojom, ja viem, že doba je taká, aká je, a posudzuje sa finálny produkt a jeho efekt, zákulisie zaujíma len kompetentných a nie verejnosť. No myslím si, že trochu pátosu, ak chcete nostalgie, patriotizmu a hrdosti k veciam vytvoreným skutočne našimi vlastnými rukami “na kolene” by nám v knižniciach nezaškodilo. Veď každý nemá známych tlačiarov, grafikov, sponzorov a všetkých “ostatných”, ktorých k tomu treba. A tiež má právo, resp. chce vydávať, produkovať a zverejňovať. Tu sa vynára ďalší problém.

Čo je predpokladom edičnej činnosti v knižnici? Niektoré knižnice, najmä tie väčšie, majú tradíciu vo vydávaní (niektoré aj v tlačení) všakovakých tlačovín. Majú aj vlastné edičné a propagačné oddelenia či útvary, niektoré dokonca polygrafické a knihárske dielne. Inde, v tých menších, to už môže byť problém. Jedným z hlavných predpokladov pre systematickú a koncepčne ponímanú edičnú činnosť je autorské zázemie. To súvisí s otázkou, čo vydávať, respektíve nevydávať vo verejnej knižnici? Ak nie je autor, ktorý dodá text, nie je čo vydávať. Preto sú pre knižnice dôležití tí jej pracovníci, ktorí dokážu myšlienky aj utriediť a predložiť v písomnej podobe. Ak ich nemáte, treba vysúkať rukávy a pustiť sa do práce. Veď medzi metodikmi, vedúcimi, ale aj inými pracovníkmi sa určite nájdu takí, ktorí by to dokázali, len im treba dať príležitosť. Aj tvorba textov je práca ako každá iná a žiada si trochu nadšenia, obetavosti a zanietenosti. Tiež schopnosť výtvarne a graficky cítiť a upraviť vydávaný materiál v počítači nie je bežná a nedokáže to každý. Ak máte na pracovisku tím ľudí, ktorí toto všetko dokážu, tak môžete vydať a vytlačiť aj veci, za ktoré by ste inde museli vynaložiť značné finančné čiastky. Ak ich nemáte, máte smolu, ale možno poznáte niekoho, kto by vám finančne a odborne túto oblasť činnosti zasponzoroval.

Ďalším predpokladom je koncepčnosť a systematickosť edičnej činnosti. Niečo ako edičná politika. Musíme vedieť, čo chceme vydávať a tlačiť, z akého dôvodu a či máme na to predpoklady a podmienky. Edičná činnosť by mala mať pre nás zmysel a význam. Nie je to záležitosť, ktorá sa realizuje pre parádu a len pre nejakú konkrétnu príležitosť. Pre verejnú knižnicu asi bude mať najväčší význam zamerať sa na regionálnych autorov a regionalistiku vôbec, ďalej na autorov (aj keď neregionálnych), ktorí sú ochotní poskytnúť svoj rukopis knižnici za prijateľných podmienok, najmä však autorov neznámych, ktorí ešte knižne nepublikovali a nie sú z rôznych príčin v zornom poli médií, a teda ani verejnosti, ďalej súčasťou edičnej činnosti by rozhodne mali byť bibliografie zamerané na obec, mesto, okres, kraj atď. Bolo by asi zbytočne prudérne predpisovať verejnej knižnici, čo má a čo nemá vydávať. Samozrejme, vychádzam z predpokladu, že knižnica nebude mať vydavateľskú činnosť prevádzkovanú ako živnosť a podnikanie, a teda nebude vydávať čokoľvek na objednávku ako komerčné vydavateľstvo či tlačiareň.

Ťažko vyčítať knižniciam, že nevydávajú to či ono. Je to závislé od celého radu faktorov a súvislostí, ktoré som už naznačil. Vytvoriť publikáciu nie je jednoduché. Počnúc autorom, jej redakčnou úpravou a vytlačením končiac. Azda málo pozornosti venujeme vo verejných knižniciach vydávaniu ročeniek, almanachov, kroník, resp. zborníkov o činnosti knižnice. Nemyslím na tie súhrnné bilancujúce tituly pri príležitosti okrúhlych výročí (30, 40, 50, 100 rokov), ale tituly zamerané na špecifickú oblasť, činnosť, aktivity… Súčasne som si plne vedomý toho, že vydávanie takýchto publikácií je nesmierne náročné.

Aká je vlastne informovanosť o edičnej činnosti knižníc? Aby to bolo serióznejšie, tak budem hovoriť len o verejných knižniciach, a aby to bolo už ozaj v poriadku, tak sa zameriam len na verejné knižnice Bratislavského kraja vrátane Bratislavy. Len tak som si prezrel ich webové stránky a ostal som smutný. Nie z toho, že knižnice nič nevydávajú, lebo viem, že áno – aspoň tie väčšie určite – ale z toho, že to tam nemajú uvedené a že sa tým nechvália. Žeby to pre ne nemalo zmysel a význam? Kapitolu, rubriku “Edičná činnosť” alebo akokoľvek to nazveme (vyskytuje sa tiež pomenovanie “publikačná činnosť”), majú len Knižnica Ružinov a Malokarpatská knižnica v Pezinku. A to je zle, priatelia! Pri koncipovaní webovej stránky v našej Knižnici Ružinov mi ako jedna z prvých položiek ihneď prišla na um edičná činnosť. A tak som ju tam bez váhania a rozmýšľania okamžite zaradil. Veď jedným zo spôsobov, ako spropagovať a zatraktívniť činnosť, aktivity a pôsobenie knižnice, je práve jej edičná činnosť. V prípade verejných knižníc nejde o obchodný, a teda komerčný aspekt tejto činnosti, ale o tvorbu, udržanie, upevnenie a vylepšenie ich imidžu, ktorý – priznajme si to otvorene – nie je až tak svetový a pri spomenutí pojmu knižnica nikto nepadá do kolien, ani sa nikomu nezachvie hlas dojatím, rešpektom či patričnou úctou.

Preto vás prosím, milé kolegyne, kolegovia, vážení páni riaditelia, venujte zvýšenú pozornosť (okrem vedeniu vozidla na ceste) aj

edičnej činnosti svojich organizácií a všetkému, čo s tým súvisí, pretože ste účastníkmi aj inej komunikácie, nielen tej dopravnej. V Knižnici Ružinov našťastie tento problém nemáme a nikdy sme nemali. Pamätám sa, ako ešte za riaditeľovania PhDr. E. Sakálovej museli všetci vedúci pracovníci publikovať, tvoriť texty, písať scenáre, príručky atď. Niekedy sa nám až z kečky parilo. Ale nepomohli sme si. Pani riaditeľka bola neoblomná a knižnica vydávala, určite aj zaujímavé a potrebné materiály. Rovnaká situácia je za terajšej riaditeľky PhDr. D. Horákovej. Nespomínam si ani na jeden jedinký prípad (a je to už pekných pár rôčkov), aby naša pani riaditeľka zamietla čo len jeden jediný tlačový, edičný či publikačný námet, nápad, projekt a podobne. Postupom času sme prišli na to, že je efektívnejšie a hlavne lacnejšie, keď si v knižnici vytlačíme pozvánky, plagáty, letáky a iné drobné tlačoviny, dokonca aj evidenčné listy a prihlášky za čitateľa si tlačíme sami.

Ako by sa dalo pomôcť tomu všetkému čo zvykneme nazývať edičná činnosť knižníc? Stručne by sa dalo povedať, že:

  1. Musím mať jasno v tom, čo chcem edičnou činnosťou povedať, na čo má slúžiť, na čo ju potrebujem a prevádzkujem, čo je jej zmyslom a poslaním v kontexte regiónu, mesta, obce a kraja, v ktorom moja knižnica pôsobí.
  2. Na základe toho môžem formulovať stratégiu a zásady edičnej politiky. Potom musím pre ňu vytvárať podmienky a predpoklady, a to tak materiálne, ako aj personálne. Patričná počítačová technika (hardvér a softvér), aspoň najpotrebnejšie polygrafické a knihárske minimum, budovanie a vytváranie okruhu tvorcov vydávaných publikácií (autori, grafici, výtvarníci, redaktori atď.) či už na vlastnom pracovisku alebo aj z radov externistov.
  3. Kooperácia edičných aktivít s ostatnými kultúrnymi aktivitami a spoločenským dianím vôbec v okruhu pôsobnosti knižnice. Napr. zborníky, bibliografie a iné materiály vydané pri príležitosti významnej udalosti, výročia, jubilea alebo zamerané na aktivity a činnosti, ktoré majú svoju históriu a tradíciu atď.
  4. Viem spropagovať, zatraktívniť a “predať” to, čo vydám? Pravidelne treba informovať verejnosť na svojich webových stránkach alebo na webe svojho zriaďovateľa, prostredníctvom tlače, rozhlasu a televízie (miestnej i všeobecne).
  5. Treba zlepšiť informovanosť o edičnej činnosti aj navzájom medzi jednotlivými knižnicami – pravidelné rubriky a prehľadné informácie o vydaných tituloch v odborných knižničných, ale aj iných periodikách, webové stránky knižníc, rubrika na knižničnom portáli…
  6. Ústredné knižničné orgány a inštitúcie by mali venovať väčšiu pozornosť edičnej činnosti, pomáhať pri jej etablovaní sa v kultúrnom a celospoločenskom kontexte – zdokonaľovanie knižničnej legislatívy, metodiky a tvorby vydávania knižničných publikácií a titulov… Napr. vytvorenie knižničnej edície, ceny či súťaže o najlepšiu knižničnú publikáciu (akási knižničná “Nobelovka”), edičný počin roka atď.
  7. Distribúcia, šírenie a predaj vydávaných publikácií – na vlastných pracoviskách (pobočkách knižnice), v iných knižniciach a inštitúciách. Bola by možná vzájomná kooperácia v tomto smere? Aké sú skúsenosti knižníc v tomto smere?
  8. Treba sledovať využiteľnosť vydávaných publikácií, aká je odozva na ich vydanie, sú potrebné alebo nie? Ako sa k nim stavia verejnosť? Prieskumy – výskumy – ankety.
  9. Celkove by som viac zakomponoval edičnú činnosť do celkových aktivít knižníc, viac podujatí venovaných publikáciám, ktoré knižnice vydávajú, semináre, porady a tribúny venované edičnej činnosti knižníc a všetkému, čo s tým súvisí.

Na záver by som ešte chcel vysloviť jednu prosbu. Ak by sa mi podarilo niekedy a niekde stretnúť zlatú rybku (poraďte, ak viete, kde sa momentálne pohybuje) a bola by aj ochotná splniť mi nejaké želanie, tak by som ju poprosil len o jedno jediné. Aby zariadila, aby som si mohol pekne na jednom mieste – bez zbytočného selektovania, vyhľadávania, triedenia a iného “vydolovávania” – pozrieť prehľad všetkého, čo slovenské knižnice počas svojej histórie až do súčasnosti vydali a vytlačili. To by bola paráda!

Zdieľať:
Obsah čísla