Skepsa knihovníčky a KIS3G

Zo Slovenska

Už rok je realitou slovenského knihovníctva KIS3G – Projekt spoločného knižnično-informačného systému tretej
generácie. Asi každý, kto sa profesionálne pohybuje v knižnično-informačnej sfére a komu ešte nie je úplne jedno,
čo sa so slovenským knihovníctvom deje, zaregistroval ambiciózny plán kvalitatívnej zmeny odvíjajúcej sa od
technológie. Nasadenie špičkového softvéru údajne prirodzenou cestou zvýši kvalitu toho, čo je jeho vstupom a
výstupom: odborných procedúr a služieb a za nimi v tesnom závese azda aj slabučkého imidžu knihovníkov a
knihovníctva (ak možno o niečom takom vôbec hovoriť). Na prvý pohľad racionálne, legitímne, prirodzené, očakávané a
žiadané… Výrazný šum prechádzajúci do otvorených, na veľkú škodu jednorazových a málo analytických prejavov
nesúhlasu, v knihovníckej komunite celkom nevšedné pokusy o diskusiu a prvé sklamania zo spôsobu uskutočňovania
signalizujú, že veľkolepý scenár forsírovaný niekoľkými oficiálnymi dokumentmi má chybičky krásy.


Všetko je len iné nič


“Predložený návrh projektu KIS3G vychádza z dlhoročných skúseností knihovníckeho spoločenstva na Slovensku
v oblasti informatizácie knižníc a z uvedomenia si kritickej situácie v tejto oblasti. Obsahuje návrh riešenia,
ktoré predstavuje kvalitatívne novú stratégiu realizovateľnú v priebehu jedného až troch rokov…”

Keď som sa rozhodla exponovať svoje stanovisko ku KIS3G ako k idee a konceptu budúcnosti, prezrela som si
opätovne predkladacie správy, projekty a stratégie, ktoré sa naň viažu. Tento detail uvádzam preto, lebo moja
skepsa voči KIS3G má svoj pôvod niekde tu. Praktický úžitok podobných všeliečivých deklarácií je zrejme iba pri
lobovaní, presadzovaní zámerov odbornej komunity či inštitúcie na “vyššej úrovni”. Tam sa ich zmysel začína aj
končí. Ich sila je aj ich slabosť. Majú všeobjímajúcu ideu, majú riešenie, majú praktické výsledky, majú najširšie
pozitívne spoločenské konzekvencie, majú harmonogram, majú dokonca aj spočítané, koľko to všetko bude daňových
poplatníkov stáť, a tak ďalej a tak ďalej. Stačí to však? Zdanlivo vytvárajú priestor na realizáciu niečoho, ale v
skutočnosti vytvárajú ešte priaznivejšie ovzdušie na to, aby sa prirodzená iniciatíva stratila v anonymnom
všeobecne. Hoci v nich možno nájsť všetko vymenované, nikde sa tam nenachádza napríklad slovo “zodpovednosť” či
jeho synonymá, preto ani nie je jasné, voči komu bude napríklad potrebné vyvodiť sankcie, ak sa papierový zázrak
nestane realitou. Alebo že by princíp kolektívnej viny?

V súvislosti s KIS3G akosi nemôžem nebrať do úvahy, že na začiatku progresívnych a úspešných plánov takmer
vždy stálo indivíduum, prípadne akčný kompetentný tím. Okrem iných dôležitých atribútov mu nechýba vnútorné
presvedčenie a onen pocit zodpovednosti a tieto ho cez vlastné omyly a početné prekážky spravidla privedú k
očakávanému, častokrát nepatrnému, napriek tomu dôležitému výsledku.

Globálna stratégia dokonalosťou nemotivuje, skôr odzbrojuje a vážne hrozí, že sa z dokonalého riešenia stane
len ďalšie rezíduum dokonalého byrokratizmu.


Odstráň najslabší článok


…príčinou kritického stavu v informatizácii knižníc je informačná nekompatibilita celkom prirodzene
spôsobovaná aj nekompatibilitou aplikačných softvérov, a na druhej strane alternatívne navrhujú aj možnosť
pokračovať v stratégii podpory lokálnych systémov. Pritom nie je jasné, aké praktické kroky treba podniknúť, aby
sa z nekompatibility stala kompatibilita…

Ďalším pilierom podopierajúcim skepsu je šokujúca téza, podľa ktorej sa riešenie zložitých problémov odvíja
od centralistického a plošného nasadenia istého softvéru. Domnievam sa, že bez akejkoľvek apriórnej nedôvery či
systematického spochybňovania núti každého realitu reflektujúceho profesionála premýšľať o elementárnych problémoch
fungovania našej sféry.

Existuje všeobecne platný princíp zlepšovania výkonnosti, podľa ktorého nová kvalita či zlepšenie môže nastať
už len razantným odstránením nedostatkov a slabých prvkov a nie vylepšovaním toho, čo je už dobré. Softvérové
pozadie slovenského knihovníctva, v KIS3G účelovo definované ako akási primitívna prehistória informatizácie na
Slovensku, nie je podľa mnohých relevantných stanovísk tým najslabším článkom. Ďaleko za jeho možnosťami totiž
krivká ľudský faktor, knižničný profesionál s jeho schopnosťami, erudíciou a nasadením, presvedčením a víziou.
Tento problém nový softvér nevyrieši, je a zostane iba nástrojom.

Rovnako účelové nastolenie problému nekompatibility príkro protirečí prepálenej štandardizačnej klíme, ktorá
zmieta slovenským knihovníctvom, knihovníkmi a knihovníckymi softvérmi už približne 10 rokov. Jej výsledkom je
množstvo príručiek, štandardov, pravidiel, uskutočnených školení a slovenská mutácia jedného, medzičasom už
“nepodporovaného” medzinárodného formátu. Keď sa ukázalo, že na komunikáciu nestačí len štandard pre štandard, ale
je potrebné niečo viac – snahu a schopnosť spolupracovať a komunikovať, obišiel sa starý problém nastolením tézy
“homogenizácie”.


Monopol a centrum


…Slovenská národná knižnica na základe dohody s partnerskými knižnicami bude v rámci realizácie Projektu
KIS3G presadzovať homogenizáciu a účelnú technologickú a finančnú centralizáciu informatizácie a fungovania
knižničného systému a konvergenciu knižníc k centrálnemu riešeniu. Teoreticky je možné, aby jeden systém
používali všetky knižnice knižničného systému a postupne aj múzeá a galérie.

“Homogenizácia” evokuje “globalizáciu” a na prvý pohľad by sa teda mohlo zdať, že ide o trendový, prirodzený
a žiaduci jav. Naša “knihovnícka globalizácia” nielenže vyrieši všetky naše problémy, ale prebleskuje v nej ambícia
zasiahnuť systém múzeí a galérií, čo, musím sa priznať, vyvoláva u mňa úsmev. V širších súvislostiach projektu je v
protiklade s “agendovým prístupom”, ktorý autori stratégie vnímajú ako negatívum. Domnievam sa však, že medzi
agendovým prístupom reflektujúcim len úzko definované inštitucionálne ciele na jednej strane a stavom “jeden
softvér – jeden server” na strane druhej existuje mnoho prirodzených spôsobov a hladín kooperácie a unifikácie
toho, čo unifikovať treba. Umelé monopoly v žiadnom prostredí a v žiadnom čase nevyvolali novú kvalitu, o tom sa
zrejme netreba dlho rozširovať. Spôsobili vždy len priemernosť, nekonkurencieschopnosť, zvyšovanie ceny,
demotiváciu, nespravodlivé preferovanie objektívne slabších a iné javy, ktoré sa v slobodnej spoločnosti považujú
za deformácie. To je ďalší priestor pre moju skepsu voči KIS3G – vedomie zúženiamožností slobodného výberu a
samostatného rozhodovania o cieľoch a spôsoboch ich dosahovania, prioritách a autoritách vďaka nemilosrdne
centralizačnej klíme, ktorá prúdi odtiaľ, kde nemá svoje opodstatnenie v erudícii a výkonoch, ale iba vo
“funkciách” pridelených ex offo.

Zdieľať:
Obsah čísla