Služby knižníc v digitálnom prostredí

Hlavné články


“…ak chceme, aby všetko zostalo tak, ako je, všetko sa musí zmeniť.“


Tomasso di Lampedusa: Gepard



V čase boomu informačno-komunikačných technológií dochádza v dôsledku digitalizácie k obrovským zmenám v
spôsoboch komunikácie medzi ľuďmi navzájom, ale aj v metódach spracovávania, šírenia a poskytovania informácií
či uchovávania dokumentov. Tento trend príznačný pre informačnú spoločnosť sa dotýka všetkých oblastí
spoločenského, politického či hospodárskeho života spoločnosti vrátane knižníc. Autor vo svojom článku hovorí o
úlohe knižníc v tejto situácii a nových možnostiach knižničných služieb.




Úvod

Knižnice tradične slúžili ako rezervoár tlačených dokumentov, o ktorých sa – podľa profilu knižnice –
predpokladalo, že by ich raz ich čitatelia mohli potrebovať. Osobitnú úlohu majú tzv. konzervačné knižnice –
zvyčajne národné, ktoré sa usilujú zachytiť národnú produkciu dokumentov, pokiaľ možno v úplnosti. Žiadna knižnica
na svete nemá dosť prostriedkov na to, aby mohla splniť každú informačnú potrebu každého svojho čitateľa; preto
knižnice zásadne fungujú ako systém, kde tento deficit vyrovnávajú medziknižničné služby.

Komunikačné prostredie, v ktorom žijeme dnes, sa od postiliónov prepravujúcich písané či tlačené dokumenty
cez medzihru analógového telegrafu a telefónu premenilo na digitálne. Zanedlho budú už všetky civilizačné
vymoženosti, ktoré nás obklopujú, prevedené na digitálny záznam: nielen akákoľvek počítačová komunikácia, telefón,
televízia, fotografie a video, noviny, knihy, časopisy, globálny pozičný systém (GPS), bankové účty, akcie, ale i
naše zdravotné záznamy, ba i jednotlivé laboratórne vyšetrenia, röntgenové snímky, záznamy návštev u
psychoanalytika, naše vybavovanie s úradmi – to všetko a mnohé ďalšie sa dnes uchováva a môže sa odovzdávať v
digitálnej podobe. Strategické investície USA a neskôr všetkých rozvinutých krajín do jednoduchej a spoľahlivej
siete spolu s geniálnym vynálezom sira Tima Bernersa-Leeho vytvorili univerzálnu komunikačnú infraštruktúru, ktorej
dôsledky ešte nedokážeme plne doceniť. Napriek tomu je zrejmé, že mať prístup k akejkoľvek informácii odkiaľkoľvek
a kedykoľvek sa stáva viac problémom jej vyhľadania, posúdenia vierohodnosti a prípadne oprávnenia k prístupu než
technickým problémom dodania na žiaduce miesto. Táto dramatická premena komunikačného média spôsobila, alebo sa na
nej aspoň významne podieľala, zásadnú premenu paradigmy fungovania knižníc: v protiklade ku klasickému prostrediu
koncentrovanému okolo “kamenných“ knižníc poskytujúcich rokmi preverené stále rovnaké služby zo svojich viac-menej
uzavretých fondov, nové médium internetu umožnilo knižniciam poskytovať nové otvorené a dynamické služby sústredené
na potreby používateľa a čerpajúce z rôznorodých zdrojov dosiahnuteľných tak v knižnici, ako aj kdekoľvek v
sieti.

Nové možnosti, nové služby – a nové problémy: ďalej sa pokúsime ich usporiadať a poukázať na úspešné projekty
a slabé miesta. V závere článku sa zmienime o trendoch týkajúcich sa vytvárania priaznivého prostredia pre
čitateľov/používateľov knižníc a trendov zasahujúcich pracovné postupy knižníc.


Dokumenty

Sprístupnenie dokumentov elektronickou cestou umožňuje kvalitatívne celkom novú úroveň služieb používateľom,
predovšetkým nesmierne znižuje čas čakania na potrebný dokument a umožňuje neporovnateľne lepšie naladenie a
štúdium súvisiacich dokumentov. Pre modernú vedeckú prácu, kde čas zohráva významnú úlohu, predstavuje natoľko
významný pozitívny faktor, že sa v celom rozvinutom svete dostalo digitálnym či digitalizovaným metódam tak
masívnych štátnych podpôr, ako aj investícií na strane komerčných vydavateľov. Z vybudovaných technológií potom
majú prospech používatelia všetkých knižníc.

Aby sme mohli zvážiť prínosy a problémy, ktoré nové médium knižniciam prináša, rozdelíme dokumenty a na ne
nadväzujúce služby do niekoľkých skupín1. V knižniciach je nahromadený veľký objem fondov v tradičnej tlačenej
podobe. Napriek tomu, že sa to na prvý pohľad nezdá, je ich uchovávanie v práve tejto podobe z hľadiska
trvanlivosti, spoľahlivosti i dlhodobých nákladov na uloženie cenovo veľmi priaznivé. Celkom iná je, samozrejme,
situácia, pokiaľ ide o okamžitú dostupnosť po sieti. Existujú v princípe dve možnosti: buď celú zbierku previesť do
digitalizovanej podoby pre každý prípad, “just in case“, až ich niekto bude potrebovať, či dokumenty uchovávať v
tradičnej podobe a digitálnu podobu vytvoriť iba vtedy, keď ide o doručenie dokumentu alebo vybraných častí
žiadateľovi “just in time“ elektronickou cestou. Voľba metódy závisí od celého radu kritérií, o ktorých bude reč
ďalej. Celkom iné problémy so sebou prinášajú dokumenty, ktoré vznikajú v digitálnej podobe, či už ako súčasť
produkcie tlačenej verzie, alebo celkom bez nej. Tam sú pre knižnice významné dve kritériá: jednak či sú dokumenty
voľne dostupné, alebo či je prístup k plným textom obmedzený iba na držiteľov tzv. licencie, jednak ide o garanciu
kvality spočívajúcu v tom, či dokument alebo časopis má redakčnú radu, teda či je odborne posudzovaný, “peer
reviewed“. Možno trochu prekvapivo tieto dve množiny nie sú disjunktívne a umožňujú vznik troch skupín, ako to
uvádzame ďalej v texte.


Tlačené dokumenty systematicky digitalizované

Zatiaľ čo výsledkom tohto postupu je stav, keď je k dispozícii veľký počet dokumentov s nejakou spoločnou
charakteristikou, a to vrátane rôzne detailného prístupového aparátu, ďalšie dôvody – okrem podstatne zlepšenej
dostupnosti – ktoré vedú k rozhodnutiu digitalizovať, môžu byť veľmi rôznorodé.


Ochranná digitalizácia

Digitalizácia ako nástroj ochrany fondu pred skazou môže mať rôzne príčiny.


Rukopisy

Jedny z prvých rozsiahlych digitalizačných projektov boli a sú naďalej motivované ochranou a sprístupnením
kultúrneho dedičstva. Typickým predstaviteľom, dokonca v celosvetovom meradle, je projekt Memoriae Mundi alebo
Pamäť sveta pod záštitou UNESCO. Vzácne unikátne dokumenty – samotné rukopisy – sú zvyčajne dobre opatrované a
skaza im hrozí ani nie tak kvôli spustnutiu v dôsledku ich dlhého veku, ale tým, že ich bádatelia používajú na
štúdium. Kvôli tomu sa vyberajú z klimatizovaných trezorov a prenášajú sa do študovní. Týmito tepelnými šokmi a
mechanickým namáhaním trpia a chátrajú oveľa rýchlejšie než tým, že dlhé stáročia ležia v neklimatizovaných
skriniach kláštorov. Digitálne kópie – navyše vybavené podrobnými metadátami – poslúžia väčšine bádateľov pri
štúdiu obsahu dokumentu prinajmenšom rovnako dobre a často i lepšie než originál; ten potrebujú iba bádatelia
študujúci rukopis ako hmotný artefakt. Bohaté (a drahé) metadáta vytvorené odborníkmi prinášajú určité možnosti
vyhľadávania. Ekonomická sebestačnosť takýchto projektov je s ohľadom na vcelku obmedzený okruh potenciálnych
používateľov iba zbožným prianím – ide skôr o vec národnej kultúrnej politiky, občas podporenou (v jednotlivých
prípadoch) sponzorom. V Českej republike je projekt Memoriae Mundi Series Bohemica financovaný ako jeden z
čiastkových programov ministerstva kultúry Verejné informačné služby knižníc a dá sa povedať, že je na svetovej
úrovni a v mnohom výrazne prispieva k úrovni riešenia vo svetovom meradle. Zaujímavý je vývoj riešenia v poslednom
období: digitálne kópie prístupné v rôznych úrovniach kvality a využívajúce najmodernejšie formáty obrazového
záznamu sú sústredené do Manuskriptória, kde si môže oprávnený bádateľ vytvoriť súkromné vedecké pracovisko s
vlastným poznámkovým aparátom a podobne. O projekte sa dostatočne publikuje, takže nie je nutné ísť do detailov.
Digitalizácia rukopisov pravdepodobne ako jediná spomedzi všetkých nemá vo väčšine prípadov žiadne komplikácie z
hľadiska autorských práv.


Krehké noviny

Zmena technológie výroby lacného novinového papiera na sklonku 19. storočia je príčinou fyzického ohrozenia
fondov novín a časopisov. Papier krehne, noviny už nemožno zapožičiavať na štúdium a hrozí im úplná skaza.
Mnohoročný spor, či digitalizovať, alebo mikrofilmovať, sa v mnohých projektoch vrátane českého Krameria rieši tak,
že dokumenty sa najskôr mikrofilmujú, čím sa zabezpečí ich ďalšia dlhodobá, finančne nenáročná budúcnosť (pri
vcelku lacnom uložení možno predpokladať životnosť mikrofilmu v stovkách rokov) a potom sa mikrofilm digitalizuje.
Hlavným cieľom digitalizácie tu nie je predovšetkým uchovanie dokumentu, ale jeho sprístupnenie tým, ktorí ho
potrebujú na štúdium. Bolo by krásne, keby noviny boli vybavené analytickým rozpisom článkov, čo je však ekonomicky
zatiaľ neúnosné, rovnako ako ďalší predstaviteľný stupeň zlepšenia prístupnosti, t. j. prevedenie digitálnych
obrazov stránok na strojom čitateľný – a teda prehľadávateľný – text článkov. Autorskoprávna stránka projektov môže
byť i pri sto rokov starých dokumentoch problematická. Rovnako ako pri už spomínanom projekte, aj v prípade
Krameria, financovaného tiež v rámci programu Verejné informačné služby knižníc, je hlavným motívom záchrana
národnej pamäti a akákoľvek ekonomická sebestačnosť je iluzórna.


Digitalizácia v záujme sprístupnenia

Historicky asi najstarší projekt Gutenberg v pôvodnej verzii pochádza už z pionierskych začiatkov internetu.
Jeho cieľom bolo dostať do verejnej oblasti základné diela anglosaskej literatúry. Od tých čias existujú ako
výsledok koordinovaného úsilia dobrovoľníkov voľne dostupné plné texty King James´s Bible, Alenka v ríši divov, Tom
Sawyer a Hucklebery Finn a mnoho ďalších. Neviem (ale nikdy som to metodicky neskúmal), či obdoba takéhoto projektu
existovala (či existuje) v Česku alebo na Slovensku a iba náhodou som narazil na český preklad Malého princa
vrátane pôvodných autorových ilustrácií, čo je však pirátske vydanie, lebo od smrti autora ešte neuplynulo
sedemdesiat rokov.

Z hľadiska vedeckej komunikácie je nepochybne významnejší americký projekt JSTOR. Cieľom projektu je
sprístupniť v digitálnej podobe súvislé rady ročníkov časopisov, predovšetkým z oblasti umenia a spoločenských
vied. Týka sa hlavne vydavateľov, ktorí svoje tituly vydávajú iba v tlačenej podobe. Na projekte spolupracujú tak
vydavatelia, ako aj knižnice; traduje sa, že niektoré čísla chýbajúce vo vydavateľských archívoch doplňovali práve
knižnice. Po dohode s vydavateľmi projekt ponecháva niekoľkoročnú medzeru (tá je podľa odborov a dohody z titulu na
titul rôzna), keď existuje iba tlačená verzia, a postupuje jednak spätne k prvým ročníkom, jednak dopredu tak, aby
ostala stále zachovaná dohodnutá medzera. Na projekte je pozoruhodné to, že s počiatočnou podporou Mellonovej
nadácie dosiahol ekonomickú stabilitu. Je to umožnené tým, že ide o periodiká žiadané, okrem toho poplatky za
prístup sú pomerne vysoké: som toho názoru, že v Česku nie je žiadny abonent, alebo je ich len veľmi málo. Ale
hlavný dôvod je nepochybne v tom, že ide o periodiká v angličtine, a teda s obrovskou potenciálnou klientelou.
Postupné zaraďovanie aj iných jazykových oblastí, ktoré JSTOR ohlásil, resp. s nimi začal, bude najskôr nutné
dotovať práve z úspešného obchodu s titulmi v angličtine. Vzhľadom na spoluúčasť vydavateľov je autorskoprávna
stránka nepochybne vyriešená k obojstrannej spokojnosti.


Digitalizácia ako návnada

Internetové kníhkupectvo www.amazon.com nedávno spustilo projekt Search Inside the Book, v ktorom zo svojej
ponuky tlačených kníh sprístupnilo 120 000 titulov na prehľadávanie v plnom texte celých kníh. V projekte sú
sprístupnené knihy, s ktorými má amazon.com vysporiadané autorské práva. Háčik je v tom, že z každého diela môže
každý prezerajúci vidieť úryvky, nikdy dielo ako celok. Amazon si od tohto ťahu sľubuje, že jeho návštevníci, súc
prilákaní nájdením hľadaného slova či združeného pomenovania (vidia ich v kontexte), si ju po prezretí úryvku z
knihy kúpia v úplnej tlačenej verzii. Či je tento predpoklad správny a či je projekt ekonomicky životaschopný,
ukáže čas. Ešte ambicióznejší projekt ohlásil filantrop Brewster Kahle, ktorý zbohatol na projektoch WAIS a
Internet Archive: jeho cieľom je dostať do Internet Archive milión kníh, do konca roku 2003 to malo byť 100
000.

Z hľadiska ekonomickej dostupnosti pre knižnice sú digitálne dokumenty tejto skupiny relatívne lacné – od
najdrahšieho JSTOR, ktorá neziskovo požaduje úhradu prevádzkových a rozvojových nákladov, cez Krameria a Memoria
Mundi, požadujúcich skôr symbolickú platbu, až po celkom voľné produkty dobrovoľníkov, obchodníkov či filantropov.
Autorské majetkové práva (pokiaľ nezanikli) sú zvyčajne vysporiadané. Obozretnosť je potrebná pri amatérskych (a,
bohužiaľ, potenciálne pirátskych) prepisoch diel, kde autorské majetkové práva ešte nezanikli.


Tlačené dokumenty doručované elektronicky

Popri tradičných dokumentoch či časti už opísaných fondov existuje ešte stále obrovské množstvo dokumentov,
ktoré sa využívajú zriedkavejšie, takže tu by nebola digitalizácia “pre prípad potreby“ účelná, alebo ich fyzický
stav zaručuje dostatočnú životnosť, alebo ktoré iba jednoducho “nemali to šťastie“, aby boli zaradené do niektorého
digitalizačného projektu. Napriek tomu je nepochybne v záujme kvalitnej služby knižnice i taký dokument (alebo
častejšie jeho malú časť – článok z časopisu, kapitolu zo zborníka) môcť dopraviť čitateľovi až na stôl bez
návštevy knižnice vo chvíli, keď ho potrebuje, teda “just-in-time“. To možno riešiť dvoma spôsobmi: buď čitateľovi
požičať originál dokumentu, ktorý má knižnica vo fonde, a dopraviť mu ho domov (napr. Švajčiarska národná knižnica
doručuje požičané knihy svojim čitateľom poštou), alebo vyhotoviť kópiu a tú čitateľovi doručiť. Pretože fyzické
predmety zatiaľ digitálnou cestou cez internet prepravovať nedokážeme, zameriame sa na druhú alternatívu alebo
elektronické dodávanie dokumentov.

Jednou z prvých služieb tohto typu, ktorá dosiahla “priemyselné“ rozmery, je Ariel: po objednávke je
naskenovaný dokument v grafickej podobe zaslaný žiadateľovi elektronickou poštou. V cene služby je i vysporiadanie
odvodu autorskoprávnych poplatkov. Podobne fungoval na Slovensku i v Česku dobre známy JASON, prevádzkovaný
Univerzitnou knižnicou v Bielefelde, ktorý bol nahradený celonemeckým projektom
subito. Harmonizácia autorského práva v rámci Európskej únie mala vplyv na prevádzku subita: v súlade s
novým nemeckým autorským zákonom sú teraz plné služby k dispozícii iba občanom nemeckých spolkových krajín, Rakúska
a Švajčiarska, pre ostatné krajiny sa poskytujú len v obmedzenom rozsahu a s inými poplatkami. Elektronickou cestou
poskytuje kópie dokumentov zo svojich fondov celý rad knižníc po celom svete. Problémom, s ktorým sa rôzne systémy
rôzne – podľa svojho národného autorského zákona – vysporadúvajú, sú autorské práva. Je takmer vylúčené, aby
dodávateľ zvládol prerokovanie každého jednotlivého diela – článku s vykonávateľom autorských práv. Preto je nutné
mať oporu v zákone alebo podmienky dohodnúť s ochrannými autorskými organizáciami. O projekte Virtuálnej
polytechnickej knižnice Štátnej technickej knižnice sa už, podľa môjho názoru, dosť publikovalo. Je azda užitočné
pripomenúť, že je to systém dodávania dokumentov založený na reálnom súbornom katalógu, ktorý uľahčuje a spresňuje
objednávku. Ďalším charakteristickým znakom je odstránenie veľkého množstva malých platieb prostredníctvom tzv.
používateľského konta a konečne to, že objednaný dokument nie je zasielaný e-mailom, ale jeho digitálny obraz je
umiestnený na súkromnú stránku používateľa, odkiaľ ho používateľ smie iba vytlačiť. Pohodlie pre používateľa je
zrejmým dôvodom, prečo objem tejto služby stále rastie. Ďalším špecifickým znakom VPK je využitie súborného
katalógu periodík nielen na objednávanie článkov z časopisov, ale aj na koordináciu subskripcií titulov, čo
zúčastneným knižniciam dovoľuje účelnejšie alokovať vždy nedostatočné prostriedky na nákup fondu. Všetky tieto
vlastnosti prispeli zrejme k tomu, že vo VPK dnes má účasť viac ako štyridsať knižníc. STK pripravuje zovšeobecnenú
verziu systému založenú na otvorených štandardoch, ktoré by umožnili prepojenie medzi vznikajúcimi systémami
rôznych výrobcov, automatické smerovanie požiadaviek i automatické účtovanie. Vzhľadom na to, že touto cestou sa
doručujú dokumenty celkom náhodne vybrané z fondu knižnice, je ich autorskoprávny štatút ťažko predpovedateľný.
Záleží na možnostiach, ktoré poskytuje autorský zákon danej krajiny, aký zložitý bude právny rámec takejto služby.
Aj vo VPK začal konečne dialóg s predstaviteľmi agentúry Dilia, ktorý by mal v rámci platného autorského zákona
nájsť vhodný zmluvný rámec pre ďalšie pokračovanie služieb.


Dokumenty vytvorené v digitálnej podobe

Niet pochýb o tom, že publikovať na webe je oveľa jednoduchšie, než bolo v minulosti vydanie hoci len drobnej
tlačenej publikácie. Existujú dve výrazné skupiny dokumentov: tie, ktoré sú elektronickou verziou tradične
vytlačeného dokumentu, alebo také, ktoré sú publikované iba na webe – možnosti sú v skutočnosti pestrejšie.

Druhým významným hľadiskom, z ktorého musíme elektronické dokumenty posudzovať, je ich kvalita. Tlačené
dokumenty majú zvyčajne redakčnú radu a mechanizmus posudzovania kvality príspevkov (peer reviewing). Na rozdiel od
otrepaného vyhlásenia “na internete je všetko“ by knižnice mali garantovať kvalitu informácií, ktoré
sprostredkúvajú svojim klientom. Preto i výlučne elektronické dokumenty by mali byť posudzované a zaraďované do
ponuky knižnice s ohľadom na vierohodnosť. Ďalším kritériom je dostupnosť, či sú dokumenty dostupné voľne, alebo či
sa za ich “prezeranie“ musí platiť. Posledným hľadiskom je “trvanlivosť“. Niektoré odhady hovoria, že priemerný čas
existencie dokumentu v sieti je 100 dní. To značí, že každodenne mizne množstvo dokumentov, ktoré – keby boli v
tlačenej podobe – by mali byť predmetom ochrany ako tzv. povinný výtlačok.


Dokumenty licencované, peer reviewed

Táto skupina sa najviac podobá tradičným dokumentom, má však pre používateľa neporovnateľnú výhodu v
okamžitej dostupnosti na diaľku. Dostupnosť v knižnici je daná nákupom tzv. licencie na využívanie dokumentov, a to
buď individuálne, alebo len pre danú knižnicu, alebo ako súčasť konzorcia. Pri dohodovaní zmluvy treba požadovať
okrem obvyklých dohôd a záruk aj to, aby boli dokumenty dostupné všetkým oprávneným používateľom knižnice nielen
vtedy, keď sú v knižnici, ale i keď sú napríklad práve na stáži v inej krajine. Ďalej je potrebné do zmluvy zaradiť
kapitolu o permanentnom prístupe k tým ročníkom, keď knižnica platila za voľný prístup, rovnako, ako keby knižnica
nakúpila titul v tlačenej podobe. Na rozdiel od tlačeného periodika dokážu poskytovatelia prístupu k elektronickým
titulom poskytnúť podrobné štatistiky, ktoré odhalia mnohé o skutočnej štruktúre záujmu čitateľskej verejnosti;
vývoj vedie k štandardizácii štatistík, čo uľahčí prácu pri interpretácii štatistických údajov od niekoľkých
dodávateľov. Vedúcou silou štandardizácie je konzorcium Counter, v ktorom figurujú najväčší dodávatelia údajov. Z
hľadiska autorskoprávneho je táto skupina najjednoduchšia: vydavateľ je zvyčajne vykonávateľom autorských práv (čo
by mal potvrdiť v zmluve) a udeľuje knižnici licenciu na využívanie v rozsahu, aký zmluvne dohodne. Nevýhodou tejto
skupiny dokumentov je, že sú drahé a ceny každoročne stúpajú.


Dokumenty voľne dostupné, peer reviewed

Práve cenová závislosť od poskytovateľa prístupu k dokumentom viedla k iniciatívam, ktoré sa snažia riešiť
financovanie výroby časopisu inými než tradičnými metódami. Za všetky možno menovať SPARC, ktorá sa snaží náklad na
vydávanie časopisu preniesť na autorov; podobne PloS (Public Library of Science). Dokumenty tejto skupiny teda pre
knižnicu majú značné čaro – na jednej strane ide o dokumenty kvalitné, na druhej strane ceny by mali byť veľmi
prijateľné.


Dokumenty voľne dostupné, negarantované

Ako najvhodnejšie vyberať potenciálne zaujímavé zdroje zo záplavy na internete a ako ich spracovávať, či ich
zaraďovať do katalógov, to všetko sú stále veľmi otvorené otázky. Na jednej strane určite existujú voľne dostupné
zdroje, ktoré si zaslúžia, aby boli zaradené do nástrojov, ktorými knižnica zdroje sprístupňuje svojim
používateľom. Na druhej strane je istotne utopické pokúšať sa nájsť ich všetky. V každom prípade sa odporúča, aby
nástroje, ktorými sa odkazy na zdroje sprístupňujú, obsahovali tlačidlá či formuláre na spätnú väzbu pre návrhy na
doplnenie ďalších zdrojov. Zaujímavý a rýchlo rastúci projekt DOAJ, podporovaný Open Society Institute, je
kooperačný projekt s cieľom popísať kvalitné voľne prístupné zdroje.

Ak vyjdeme z premisy, že dokumenty publikované na webe sú taktiež vydané dokumenty (i keď to tak zatiaľ
máloktorý tlačový zákon špecifikuje), a ak uvážime, že publikovanie na webe je taktiež súčasťou kultúry súčasnej
spoločnosti, je zrejmé, že si zaslúžia konzerváciu rovnakú ako dokumenty tlačené. V Európe sa ako prví takto
postavili k webu Holanďania a Nóri, ktorí rozbehli svoje projekty archivácie národného webu. Český web z druhej
polovice 90. rokov beznádejne zmizol v prepadlisku dejín (pokiaľ neexistuje v archívoch jednotlivých inštitúcií).
Až v prvých rokoch 21. storočia sa začal aspoň čiastočne český web zberať vďaka projektu WebArchiv
.


Služby


Pre knižnicu

Od začiatku objavenia sa internetu bolo zrejmé, že sa objavuje nový kanál na komunikáciu s klientmi. Asi je
logické, že najskôr sa na internete objavili OPAC-y, ešte pod protokolom telnet a v nadväznosti na ne prvé
objednávkové služby využívajúce e-mail. Až http a HTML a vlastne až grafické browsery znamenali začiatok rozvoja
nástrojov na podstatné skvalitnenie a zrýchlenie medziknižničných a medzinárodných medziknižničných služieb. Služba
INVIK STK, predovšetkým časť dodávania dokumentov, znamenala citeľné zlepšenie služieb STK ešte pred masívnym
príchodom elektronických databáz a časopisov. S elektronickými časopismi “za chrbtom“ predstavuje VPK vynikajúci
kanál, ako poskytovať medziknižničné služby priamo z elektronickej podoby dokumentu, prípadne z nakúpených
elektronických archívov. Tento variant síce neveľmi potešil poskytovateľov licencie, ale nakoniec ustúpili a
poskytovanie ILL zo zdrojov Elsevier, Springer, Wiley a Kluwer je pre akademické, neziskové knižnice legálne.
Rovnako sa podarilo u všetkých spomínaných presadiť ako legálny prístup pre registrovaných čitateľov knižnice
odkiaľkoľvek (s autentifikáciou cez Ultra *Web).

Ako príprava na druhé kolo podpory nákupu elektronických zdrojov za prostriedky na výskum a vývoj (program
ministerstva školstva, mládeže a telovýchovy “Informačná infraštruktúra výskumu“) prebehol pokus o koordináciu “Kto
čo berie“ – síce nie s veľkým efektom, ale azda predsa len takzvaný “koordinátor“ pomohol vyjasniť pozície, ktorá
knižnica o ktorý významný zdroj bude mať záujem. Konečne sa začal i v českých vysokoškolských knižniciach
prejavovať trend “preč od papiera“, i keď zatiaľ len v prípade chemikov, a to ešte nie na všetkých školách.


Pre čitateľov

Okrem portálu jednotlivých vydavateľov (ScienceDirect, SpringerLink…) alebo integrátorov (EBSCO, ProQuest)
vzniklo niekoľko portálov orientovaných tematicky (
www.medvik.cz ,
www.portalstm.cz) , na rôzne okruhy používateľov (
www.pec.cz, elektronické zdroje na vysokých školách) a, samozrejme, JIB (Jednotná
informačná brána). Niektorí poskytovatelia umožňujú budovanie vlastných “knižničiek“ či “poličiek“, v rámci
projektu Memoria Mundi vzniká “bádateľské pracovisko“. To sú prvé znaky toho, kam sa pravdepodobne bude uberať
vývoj.


Vyhliadky

Podľa skúseností odinakiaľ sa ani nám nevyhne trend prepájania či integrácie rôznorodých zdrojov (i keď
úroveň komunikácie na spoločných konferenciách archívov, knižníc a múzeí nenaznačuje prevratný pohyb). K dokumentom
sa pravdepodobne pridá lepšie štruktúrovaná ponuka rôznych súborov dát pre demografické a iné prepočty, častejšie
budú k dispozícii anonymizované zdravotné dáta. Prehĺbia sa aj väzby medzi jednotlivými dokumentmi s využitím
prepojovacích mechanizmov DOI/CrossRef a OpenURL/SFX. Podobne ďalej pokročí vytváranie individualizovaných
prostredí, virtuálnych pracovní a bádateľských a testovacích laboratórií. Možno si tiež konečne nájdeme čas, aby
sme uskutočnili dôkladnejší prieskum, ako to, čo pre svojich používateľov pripravujeme, skutočne vyhovuje ich
potrebám a predstavám. Rozhodne budúce roky nebudú nudné.



Poznámka:

Klasifikácia použitá v tomto článku je podobná klasifikácii, ktorú som použil v článku Služby knižníc v
elektronickom prostredí a autorské právo uverejnenom v Národní knihovně č. 3/2003. V tomto článku sa však o
autorskom práve zmienim len okrajovo, ak sa vôbec zmienim.

Zdieľať: