Sprievodca pre výskumné inštitúcie: Ako vyhovieť politikám otvoreného prístupu Európskej komisie a Európskej rady pre výskum

NISPEZ predstavuje

Odporúčania pre výskumné inštitúcie vznikli na základe pozitívnych skúseností špičkových európskych univerzít a výskumných ústavov.

Informácie sa podobne ako v predchádzajúcom materiáli venovanom autorom týkajú sprístupňovania výsledkov projektov, ktoré boli financované Európskou komisiou z prostriedkov 7. rámcového programu v rámci pilotného programu otvoreného prístupu (Open Access Pilot) a Európskej rady pre výskum (ERC).

Sprístupnenie výsledkov výskumu prostredníctvom otvorených repozitárov a otvorených časopisov a kníh umožní autorom, aby prezentovali autorstvo nových výsledkov, a zároveň podporí výskum iných vedcov. Súčasný systém predplatného významných vedeckých časopisov umožňuje iba malému počtu najbohatších inštitúcií nakupovať vhodný počet periodických titulov. Mnohé vedecké články nie sú dostupné podstatnej časti výskumníkov, ktorých by zaujímali. Obmedzený prístup k zdrojom informácií zároveň znižuje účinnosť systému vedeckej komunikácie a prejavuje sa v obmedzení vplyvu a uznania výsledkov vedcov a inštitúcií, v ktorých pracujú.

Existujú dôkazy o tom, že otvorený prístup (open access, skratka OA) zvyšuje citovanosť a vplyv výsledkov výskumu vo všetkých vedných odboroch1.

Výhody OA sú preukázateľné aj pri porovnávaní inštitúcií. V hodnotení inštitúcií z hľadiska viditeľnosti na internete, napr. Ranking Web of World Universities, sa nachádzajú inštitúcie aktívne v oblasti OA na popredných pozíciách, niekedy aj vyššie, ako by mala byť  ich „prirodzená“ pozícia pri zvážení ich veľkosti (počtu výskumných pracovníkov, študentov) a výstupov (publikácií).

Budovanie a využívanie otvorených inštitucionálnych repozitárov prináša inštitúcii tieto výhody:

  • zvýšenie viditeľnosti a prítomnosti na webe,
  • zvýšenie vplyvu  výskumu vykonávaného v inštitúcii,
  • obohatenie inštitúcie o jednoduchú, kompletnú a ľahko dostupnú zbierku vedeckých materiálov s možnosťami efektívnejšie analyzovať, manažovať a hodnotiť výskumné aktivity v inštitúcii,
  • vytvorenie nástroja na správu ich informačných prínosov, a teda zabezpečenie väčšej kontroly správy poznatkov a uchovania autorských práv aj práv duševného vlastníctva prác, ktoré v inštitúcii vznikli,
  • portfólio výskumných aktivít a strategický marketingový nástroj.

Akým spôsobom môže inštitúcia zaviesť politiku otvoreného prístupu?

Výskumná inštitúcia môže politiku OA zaviesť na báze dobrovoľnosti, t. j. požiadaním alebo podporovaním vedcov, aby ukladali svoje publikácie do inštitucionálnych repozitárov v režime OA), alebo stanoviť povinnosť archivácie publikácií v otvorenom repozitári.

Sprievodca OpenAIRE odporúča inštitúciám zaviesť politiku povinného archivovania diel v režime otvoreného prístupu, pretože vtedy sa do repozitára vloží a sprístupní najväčší počet publikácií (viac ako 60 % výstupov za 2 roky). Vedenie univerzity by však malo uviesť jasné dôvody, prečo si univerzita želá zbierať výstupy výskumu na jednom mieste.

Zistenia Arthura Sala2 dokazujú, že iba politika povinného OA prináša vysokú úroveň autoarchivácie, čo prináša univerzite zvýšenie viditeľnosti a vplyvu, ktoré OA sľubuje.

Autorskoprávne otázky neobmedzujú výrazne  tvorbu pravidiel archivácie v inštitucionálnom repozitári. Hoci sú autori vyzývaní, aby odstúpili svoje práva vydavateľom časopisov, ktorí im článok vydajú, väčšina vydavateľov povoľuje ukladanie konečnej recenzovanej verzie autorského rukopisu do otvoreného repozitára. Informácie o politikách jednotlivých vydavateľov, ktoré súvisia s ukladaním autorských rukopisov do repozitárov, je možné nájsť v databáze SHERPA/RoMEO3.

Čoraz viac autorov si však ponecháva právo na ukladanie postprintov, ako aj iné   autorské práva, často na žiadosť domovských inštitúcií. Napríklad pravidlá univerzít v Harvarde, Stanforde a MIT vyžadujú, aby autori nepostupovali svoje autorské práva vydavateľom. Autor v takomto prípade zvyčajne poskytne vydavateľovi „povolenie za zverejnenie – vydavateľskú licenciu“. Stane sa tak prostredníctvom autorského dodatku k zmluve o uverejnení diela (Copyright Transfer Agreement – CTA). Príklady textov dodatkov a licencií je možné nájsť na stránkach rôznych organizácií, autori si môžu vybrať dodatok, ktorý im najviac vyhovuje (pozri SPARC/Science Commons a SURF/JISC).

V mnohých prípadoch vydavatelia povoľujú uloženie konečnej verzie článku do repozitára, ale súhlas je podmienený dodržaním embarga, počas ktorého nie je povolený OA. Obdobie embarga sa líši podľa vydavateľa alebo vedného odboru.   Pri niektorých vedeckých časopisoch môže byť krátke (3 mesiace), pri časopisoch z humanitných alebo spoločenských vied to môže byť až 24 mesiacov.

Viac informácií o problémoch, ktoré môžu nastať pri vytváraní politiky OA, je možné nájsť v OASIS – http://www.openoasis.org/.

Definovanie a realizácia politiky otvoreného prístupu

Implementácia inštitucionálnej politiky otvoreného prístupu nie je zložitý proces a netrvá dlho (6 – 12 mesiacov podľa typu organizácie).

Inštitúcie sa môžu inšpirovať štvorfázovým implementačným plánom, zahŕňajúcim príklady činností, ktoré treba vykonať, a očakávanú dobu trvania každej fázy.

 

Tabuľka 1  Vzorový plán implementácie inštitucionálneho repozitára

 toth3.jpg (261924 bytes)

Hlavnou požiadavkou na realizáciu inštitucionálnej politiky otvoreného prístupu je okrem politickej vôle a definovania zodpovednosti za jej realizáciu a riadenie aj existencia repozitára, do ktorého môžu akademickí pracovníci a študenti ukladať výstupy výskumu.

Inštitucionálne repozitáre

Inštitucionálny repozitár je digitálnou zbierkou intelektuálnych výstupov (recenzovaných článkov, zborníkov, vysokoškolských kvalifikačných prác a učebných materiálov), vytvorených členmi inštitúcie a uložených v inštitucionálnom serveri. Inštitucionálne repozitáre umožňujú voľný prístup k týmto materiálom a vytvárajú podmienky na ich ukladanie a ochranu.

Vytvorenie inštitucionálneho repozitára by malo znížiť administratívnu záťaž vykazovania publikačnej činnosti, pretože by sa všetky výsledky výskumu inštitúcie zbierali na jednom mieste, a tým by sa zjednodušil prístup k informáciám o výsledkoch výskumu jednotlivcov, žiadostiach o granty a ich plnení. Ak majú inštitúcie kompletný súhrn výsledkov výskumu v ľahko dostupnej forme vo vlastnom repozitári, umožní im to prostredníctvom merania, monitorovania, hodnotenia riadiť výskumné aktivity od úrovne individuálneho  výskumníka po celkovú inštitucionálnu úroveň.

Prínos repozitárov pre univerzitu a jej výskumných pracovníkov by sa mohol zhrnúť do týchto bodov:

  • využívanie repozitára ako nástroja správy pre hodnotenie výskumných aktivít,
  • meranie využívania a citačného ohlasu výsledkov výskumu univerzity,
  • propagácia výskumu univerzity,
  • marketingový nástroj,
  • generovanie životopisov a osobných zoznamov publikácií.

Inštitucionálne repozitáre môžu okrem výhod pre univerzitu a členov poskytovať služby aj pre externých používateľov:

  • vydávanie elektronických časopisov,
  • publikovanie vedeckých monografií,
  • sprístupnenie dizertácií.

Finančné náklady na vybudovanie inštitucionálneho repozitára4

Výdavky na vybudovanie repozitára

Inštalácia inštitucionálneho repozitára nie je finančne náročná. Priemerná cena na vytvorenie repozitára v Európe je asi 10 000 eur, ale náklady vzhľadom na veľkosť organizácie a konfigurácie sa môžu dosť odlišovať.

Hlavné typy softvérov na prevádzku repozitárov sú open source softvéry. Najviac využívané sú DSpace, Eprints a Fedora, ktoré podporujú väčšinu z viac ako 1 000 repozitárov existujúcich v súčasnosti. Inštitúcie teda nepotrebujú míňať prostriedky na nákup softvéru pre inštitucionálny repozitár.

Požiadavku na hardvér môže splniť aj stolná počítačová stanica alebo súborový server v cene niekoľkých sto eur v prvom prípade, resp. asi 1 500 eur v druhom prípade. Niektoré inštitúcie používajú vlastné servery prevádzkované špeciálne pre potrebu repozitára. Komerční dodávatelia ponúkajú tiež služby na vybudovanie alebo hosťovanie repozitára v prípade, že univerzity nechcú server prevádzkovať vo vlastných priestoroch.

Požiadavky na personál sa líšia podľa nárokov inštitúcie na repozitár, ale vo všeobecnosti na založenie repozitára stačia 1,5 až 3 pracovné sily na plný úväzok po dobu 6 mesiacov až 1 rok.

Priebežné výdavky

Väčšina univerzít vyhradzuje na prevádzku repozitára od 0,5 do 2,5 pracovných síl. Repozitár zvyčajne  prevádzkuje knižnica, ktorá rozdelí úlohy medzi zamestnancov alebo zamestná správcu repozitára. Pri prevádzke repozitára môžu pomáhať aj študenti univerzít. Zamestnanci repozitára majú na starosti napr. kontrolu kvality, ukladanie obsahu, propagáciu repozitára v rámci inštitúcie.

Priebežné opakujúce sa výdavky sú teda výhradne spojené s ľudskými zdrojmi. Opäť závisia od veľkosti a zložitosti inštitúcie a repozitára, ako aj od správy a udržiavania technickej platformy (monitoring, zálohovanie, inštalácia nových verzií a pod.), ktorá vyžaduje asi 10 – 30 % pracovného času IT pracovníka.

Ostatné úlohy spojené s fungovaním repozitára (používateľská podpora, verifikácia a validácia metaúdajov, ukladanie v zastúpení autorov a pod., ktoré bude nutné plniť aj v repozitári hosťovanom napr. na SARI) sú veľmi rozdielne.

Udržateľnosť repozitára

Repozitár je udržateľný vtedy, ak efektívne napĺňa program vedenia univerzity v oblasti podpory riadenia výskumu, maximalizuje citačné ohlasy a zlepšuje medzinárodnú viditeľnosť inštitúcie. Podpora vyššieho manažmentu je kľúčová pre finančnú a politickú udržateľnosť repozitára, pretože po prijatí jasnej inštitucionálnej politiky sa minimalizuje potreba personálneho zabezpečenia prevádzky.

Pokiaľ inštitúcia stanoví jasné pravidlá povinnosti ukladania výsledkov výskumu, ktoré sú záväzné pre  všetkých výskumných pracovníkov, zber obsahu pre repozitár netrvá dlho. Ak sú pravidlá nejasné alebo chýbajú, pracovníci repozitárov strávia veľa času zberom publikácií, musia neustále vysvetľovať a obhajovať účel repozitára a v repozitároch je zastúpená iba nepatrná časť výstupov univerzity.

Ako má inštitúcia prevádzkujúca inštitucionálny repozitár postupovať, aby splnila podmienky projektu 7. rámcového programu EÚ  (7RP) a smernice ERC?

Ak má inštitúcia vlastný repozitár, mala by skontrolovať, či je repozitár prispôsobený Pravidlám OpenAIRE5. Pravidlá OpenAIRE poskytujú inštitúciám základné informácie na definovanie a implementovanie miestnych politík pre správu dát v zhode s požiadavkami Európskej komisie pre otvorený prístup a s technickými požiadavkami na infraštruktúru OpenAIRE. Súlad s OpenAIRE požiadavkami je možné overiť prostredníctvom validátora   OpenAIRE. Ak overovací proces potvrdí súlad, repozitár bude    automaticky zaregistrovaný ako vhodný pre OpenAIRE.

Po validácii a registrácii inštitucionálneho repozitára bude repozitár pravidelne kontrolovaný a zbieraný agregátorom OpenAIRE, ktorý bude identifikovať a vkladať relevantné publikácie do OpenAIRE infraštruktúry.

Pokiaľ repozitár  nie je v súlade s požiadavkami OpenAIRE, publikácie vložené do inštitucionálneho depozitára nebudú zbierané infraštruktúrou OpenAIRE. Výskumní pracovníci v tomto prípade nemôžu ohlásiť existenciu prác uložených v inštitucionálnom repozitári prostredníctvom služby „Locate and Confirm Publications“ na portáli OpenAIRE a spojiť ich s príslušných projektom. Inštitúcie by sa preto mali snažiť prispôsobiť svoj repozitár Pravidlám OpenAIRE. Pre niektoré softvéry, napr. DSpace a EPrints, sú dostupné doplnky s nástrojmi6, ktorými je možné splniť požiadavky projektu. Inou možnosťou je využiť Quick Guide to facilitate compatibility with OpenAIRE Guidelines a Repositories Support Project briefing paper.

Ak inštitúcia nemá prispôsobený inštitucionálny repozitár a jej výskumní pracovníci nemajú vhodný tematický repozitár, kde by svoje publikácie uložili, mali by použiť repozitár OpenAIRE pre osirelé diela – OpenAIRE Orphan Record Repository7. Tento repozitár, hosťovaný v CERN-e, vyhovuje požiadavkám OpenAIRE a môže byť použitý na ukladanie publikácií vydaných ako výstup  výskumu financovaného programom FP7.

Ďalšie informácie a podporné služby poskytuje portál OpenAIRE v sekciách Frequently Asked Questions (FAQ), National Open Access Desks a Online Helpdesk.

 

Použitá literatúra:

OpenAIRE [online]. 13/04/2011 [cit. 2011-08-17]. The OpenAIRE Guide for Research Institutions The. Dostupné z WWW: <http://www.openaire.eu/sk/component/attachments/download/141>.

Podľa materiálu OpenAIRE Guide for Research Institutions – 13/04/2011
(http://www.openaire.eu/en/component/attachments/download/141)

spracovala D. Tóthová (daniela.tothova@cvtisr.sk).

 


1    Swan, A. (2010) The Open Access citation advantage: Studies and results to date. Technical Report, School of Electronics & Computer Science, University of Southampton;
      http://eprints.ecs.soton.ac.uk/18516/.

2    Sale, AHJ (2006) Comparison of IR content policies in Australia. First Monday, 11 (4). http://eprints.utas.edu.au/264

3    www.sherpa.ac.uk/romeo

4    DRIVER: Digital Repository Infrastructure Vision for European Research – http://www.driver-repository.eu

5    Najnovšia verzia je dostupná na http://www.openaire.eu/home/207.

6    Pre DSpace – http://projecto.rcaap.pt/index.php/langpt/consultar-recursos-de-apoio/remository?func=fileinfo&id=337

     Pre  EPrints – http://files.eprints.org/649

7    http://openaire.cern.ch

Zdieľať: