Dva dni po… elektronická kniha

Zo Slovenska

Predstavme si situáciu, že už je so všetkými detailmi vyriešený technický problém elektronickej knihy, elektronického
papiera a elektronického atramentu tak, ako ho rozpracovala firma Rank Xerox (pozri napr. Scientific American na
www.eink.com, www.sciami. com/1998/0998isseu/0998techbus1.html, atď.).

Elektronický papier v ich riešení je plastová ohybná doska pokrytá malými dutými priesvitnými plastovými guľami, ktoré
obsahujú v sebe plné dvojfarebné gule, ktoré môžu v plastovom obale rotovať. Jedna pologuľa je biela a druhá čierna. Jedna
pologuľa je nositeľom kladného náboja, druhá záporného. V závislosti od toho, aký elektrický náboj sa nachádza nad guľami, sa
guľa v puzdre natočí a zhora potom vidíme bielu alebo čiernu pologuľu. Guľa, ktorá je dostatočne malá, sa potom javí
pozorovateľovi ako biely alebo čierny bod. Množinu týchto gúľ nazývame elektronický atrament a túto množinu uloženú na
vhodnej plastovej podložke spolu s vodičmi (drôtmi) nazývame elektronický papier. Takto môžeme na doske za pomoci
elektrického náboja generovať rôzne obrazce, písmená, znaky – texty.

Najdôležitejšou vlastnosťou elektronického atramentu a elektronického papiera od uvedenej firmy je, že na zmenu obrazu
je síce potrebná elektrická energia v tvare elektrického impulzu, avšak po vypnutí elektrického zdroja zostáva obraz
stabilný, nemení sa a ani nemizne, čím sa podstatne líši od displejov klasických počítačov a notebookov, kde treba mať stále
zapnutý napäťový zdroj a obraz ustavične obnovovať (minimálne 50-krát za sekundu) a kde pri vypnutí elektrického zdroja obraz
okamžite zmizne z displeja. Teda takýto elektronický papier môže na rozdiel od klasických počítačov slúžiť s jedným prenosným
elektrickým zdrojom – batériou teoreticky nekonečne dlho, zatiaľ čo napríklad notebook maximálne dve hodiny. V tom je
podstatný rozdiel.

Listy elektronického papiera sa podobajú na klasické tvrdšie listy papiera s väčšou gramážou, skôr polokartón, môžeme
ich viazať spolu ako listy klasického papiera do knihy a časopisu, môžeme v nich listovať. Ak do obalu pridáme pamäť, do
ktorej zapíšeme obsah niekoľkých kníh, časopisov alebo novín, máme mobilnú knižnicu. Veľkosť pamäte pripomína veľkosť regálov
v klasickej knižnici. Predstavme si situáciu, že už je dva dni po:

Aké sú spoločné črty tejto elektronickej knižnice s klasickou knižnicou a čo z existencie elektronickej knihy vyplýva
pre budúcnosť klasickej knižnice?

Predstavme si situáciu, že už je takáto elektronická kniha – knižnica dva dni v predaji, že už sú prví používatelia.
Náročky volím termín používatelia a nie čitatelia. Prečo? Pretože okrem toho, že sú čitatelia, sú navyše aj používateľmi
tejto technickej vymoženosti. Čo im táto vymoženosť môže poskytovať? Už dnes máme mnohí skúsenosti s čítaním novín a
časopisov na internete. Denníkov, ktoré na rozdiel od svojich klasických menovcov vydaných v daný deň a distribuovaných cez
sieť distribútorov až do novinového stánku, kde sme si ich kúpili, prípadne do poštovej schránky, kde sme si ich vybrali na
čítanie, nám umožňujú niečo navyše.

Zatiaľ čo klasické papierové vydania obsahujú správy len po hodinu uzávierky, t. j. len včerajšie správy, exempláre na
internete (elektronické noviny) obsahujú aj aktuálne správy dnešného dňa, ktoré redakcia zahrnula napríklad päť minút
predtým, ako sme my otvorili elektronické vydanie. Ak napríklad bola uzávierka našich novín o 22. hodine a zaujímavý
futbalový zápas končil až o 22. hodine a 10. minúte, čitateľ papierových novín mal smolu. V papierových novinách sa na druhý
deň výsledok dozvedieť nemohol, ale v elektronických novinách vystavených na internete bol výsledok napísaný okamžite. A
takisto aj aktuálne kurzy meny, situácia na burze, katastrofy a varovania atď.

Je zrejmé, že názov noviny si práve preto zasluhujú skôr elektronické noviny než papierové. Štatistiky aktuálne
pripojených čitateľov, ktoré sú uvedené v záhlaví elektronických novín, ukazujú, že dopoludnia (ale aj popoludní) číta tieto
elektronické vydania novín na internete naraz niekoľko sto čitateľov. Ich rozšírenie s rastom používateľov internetu narastá.
Rovnako ako ich obľuba u čitateľov. Na internete môžeme rovnako čítať aj knihy. Mnohí autori (nepíšem náročky spisovatelia)
namiesto vydávania kníh v klasickej papierovej forme cez vydavateľstvá si vydávajú svoje knihy sami – v elektronickej forme
cez internet. Každý, kto má o vystavenú knihu záujem, si ju môže bezplatne alebo za úplatu na internete čítať, stiahnuť si ju
na svoje pamäťové médium alebo dokonca vytlačiť. Takto môže knihy z internetu získavať aj knižnica. V prípade elektronickej
knihy – knižnice bude možné si z internetu stiahnuť knihu do pamäte elektronickej knihy. Je to proces akoby kúpy alebo
výpožičky novej knihy. Ak si uvedomíme, že prevažná väčšina súčasných autorov píše svoje knihy pomocou vhodného textového
editora na počítači, potom ich na pamäťových médiach posielajú vydavateľovi, ten robí korektúry a knihu tlačí, čo im bráni tú
istú knihu vydať na internete? Asi len spôsob inkasovania honorárov. Aj reedície dávno vydaných kníh sa robia cez počítače –
pozri napríklad Ottův slovník naučný, ktorý vydali nedávno v Českej republike v papierovej forme aj na CD. Pozri ďalšie
vydania iných encyklopédií na svete. Teda ak sa vyrieši dostatočne dobre problém platieb cez počítač, elektronická kniha by
mohla zazvoniť umieráčikom aj vydavateľstvám, aj knižnej distribúcii, a v konečnom dôsledku aj knižniciam.

Potom stojí pred nami otázka: Budú ešte klasické knižnice existovať? Ak áno, dokedy? Ak áno, aké ďalšie služby budú v
porovnaní so súčasnosťou ponúkať? Ak si pozrieme základné zložky knižnično-informačného systému, nájdeme tam okrem iného
akvizíciu, vstupné spracovanie dokumentov, ukladanie, informačné služby, výpožičky. Ktoré z týchto zložiek môže realizovať
používateľ sám za pomoci vhodného programového systému zabudovaného priamo do knihy? Je zrejmé, že akvizíciu si bude
vykonávať sám. Ale odkiaľ bude brať, sťahovať nové knihy? Z akej ponuky? Aký ekvivalent bude mať výpožička v elektronickej
knižnici? Nebude takýto ponukový systém vlastne novým knižnično-informačným systémom, ale vyššieho rangu? Ak si uvedomíme
globalizáciu, ktorú prináša internet, otázka akvizície začína byť veľmi zaujímavá.

Skúsenosti môžeme teraz čerpať napríklad zo sťahovania hudobných skladieb na internete pomocou rôznych programov, ktoré
sú používateľom voľne dostupné a ktoré používatelia aj vhodne používajú a zadarmo si sťahujú a nahrávajú hudobné skladby.
Natrvalo. Tu neexistujú výpožičky. Navyše, ak si aj niekto skladbu stiahne, neberie si ju, on ju len kopíruje. A na rozdiel
od klasickej požičovne či knižnice tu neexistuje situácia, že by skladba po vypožičaní nezostala na sklade. O peniaze tu však
prichádzajú autori a interpreti. To je však právna otázka (podobne ako napr. aj otázka povinného výtlačku – teraz v
elektronickej podobe čoho?), nie technická a organizačná. Veľké skúsenosti majú v tejto oblasti hlavne mladí ľudia, ktorí si
z internetu najčastejšie sťahujú pesničky a videoklipy a napaľujú si ich na CD. Sami si vytvárajú domácu knižnicu.

Tento článok len načrtáva situáciu, ktorá nás v neďalekej budúcnosti očakáva, respektíve ktorá čiastočne už je tu. Na
ilustráciu toho, že niektoré opisované aspekty z oblasti elektronickej knihy vstupujú už teraz aj do našej praxe, uvádzam, že
aj tento článok bol pripravený na počítači s využitím textového editora a vydavateľovi do časopisu zaslaný elektronickou
poštou. Myslím, že takto robia už niekoľko rokov mnohí z vás.

Zdieľať: