Spoločenské funkcie knižníc v dávnej minulosti a najbližšej budúcnosti

Zo Slovenska

Knihovníctvo je sociálny jav, ktorého vývoj sa začal už v staroveku. Knižnice (spočiatku totožné s
archívmi) sa zjavili vtedy, keď množstvo dokumentov v zbierkach bolo také veľké, že si už vyžadovalo racionálny spôsob
organizácie. Knižnice v tom čase nepochybne odrážali kultúrnu vyspelosť mesta, národa či štátu.

Na rozvoj knižníc pozitívne alebo negatívne vplývali spoločenské, politické, ekonomické a kultúrne
vzťahy. Knižnice sú teda
produkt spoločnosti. Až sekundárne môžeme tvrdiť, že sú produkt tvorivej práce knihovníkov.

Poslaním knižníc vždy bolo sprístupňovanie fixovaného a kódovaného poznania, teda aktívna účasť v
procese zospoločenšťovania informácií. Zmeny v knižničných službách neboli len výsledkom zmeny názorov knihovníkov, ale ich
podstata sa menila podľa toho, ako sa vyvíjali formy a spôsoby sociálnej komunikácie. Dôraz na prezenčné služby
(symbolizovaný reťazou, ktorá drží knihu o regál či stôl) vyplýval z nedostatku a veľkej vzácnosti dokumentov, dôraz na
služby širokej verejnosti zasa odrážal okrem demokratického štátneho zriadenia aj skutočnosť, že produkcia dokumentov
zlacnela a bol ich relatívny dostatok. Rovnako platí, že napríklad rešeršné služby odrážajú nárast počtu dokumentov v
spoločnosti, ktorý je už jednotlivcom absolútne nezvládnuteľný.

Stav knihovníctva je dôsledok stavu spoločnosti. Následne však platí, že knihovníctvo je aj
príčina (jedna z príčin) stavu spoločnosti. Knihovníctvo je sociálna inštitúcia univerzálneho dosahu. Používatelia
knižníc pochádzajú zo všetkých sociálnych vrstiev. Je to veľká časť detí, takmer všetci študenti či vedci, zamestnanci i
podnikatelia, ženy na materskej dovolenke aj dôchodcovia. Prakticky každá ekonomická, veková či intelektuálna vrstva
spoločnosti má v knižniciach svojich reprezentantov.

Spoločenské ocenenie knižníc sa v prvom rade prejavuje ich financovaním. Ak by nemali knižnice svoje
opodstatnenie, spoločnosť (či jej prvky) by knižnice prestala financovať. Občasné excesy vo financovaní spravidla súviseli s
ekonomickou krízou spoločnosti, nie s poklesom sociálneho uznania za služby knižníc. Úplne inou kapitolou bola likvidácia
knižníc z mocenských dôvodov. Ničenie knižníc spôsobené barbarskými dobyvateľmi, fanatickými fundamentalistami či šialenými
cisármi rozhodne nemožno považovať za krízy knihovníctva, ale za krízy celej spoločnosti, ktoré sa prejavili aj na
knižniciach. Vždy bolo jasné, že knižnice skôr či neskôr vstanú z popola.

Knihovníctvo modernej spoločnosti dokázalo byť zároveň
sociálne, liberálne i ekologické. Sociálne bolo preto, že bolo vybudované na princípe solidarity a štátneho
(komunitného) financovania fondov a služieb, čiže rovnostárskeho prístupu k informáciám. Liberálne bolo preto, že sa snažilo
šíriť informácie bez ohľadu na ich pôvod či pôvod autora. Knižnice sa vždy bránili cenzúre a vyznávali etiku intelektuálnych
slobôd. Knihovníctvo bolo však aj ekologické, pretože namiesto nákupu preferovalo výpožičky, namiesto jednorazového využitia
opakované používanie. Knihovníctvo sa rozvíjalo na princípoch trvalo udržateľného rastu, ktorý je opakom konzumného spôsobu
života [1]. Môže však knihovníctvo zostať také, ako bolo v modernej ére, aj dnes, v čase informačnej spoločnosti, ktorá je
jedným z označení pre postmoderný svet?

Súčasná „kríza“ knihovníctva je relatívne nový jav, ktorého podstata nemá v dejinách knižníc analógiu.
Ako v minulosti, aj dnes však vyplýva zo zmeny v komunikácií. Dnes sme svedkami paradigmatickej zmeny v sociálnej komunikácii
a vôbec nie je jasné, na aké miesto v novom komunikačnom reťazci sa knižnice zaradia.

Digitálne komunikačné a informačné technológie prinášajú skutočnú informačnú explóziu, takže zdanlivo
sú špecialisti na prácu s informáciami potrebnejší ako kedykoľvek predtým. Sú však takýmito špecialistami naozaj knihovníci?
Knižnice a knihovnícka profesia sú na každom kroku nahrádzané inými prvkami komunikácie. Napríklad internetové roboty, ktoré
vo svojom vyhľadávaní aplikujú metódy rešeršérov. Sekundárne informácie (metadáta) o diele na sieti vytvára už samotný autor,
čím sa stáva konkurentom bibliografov a katalogizátorov. Ako užívateľ internetu siaha priamo po dokumente (t. j.
dokumnete) zo stránky autora bez toho, aby sa obracal na sprostredkujúcu funkciu knižnice.

Klasické knihovníctvo sprostredkúvalo tradičné informácie: vedecké, odborné, vzdelávacie, umelecké.
Dnes však existuje celá skupina
neoinformácií (zábava, reklama). Internet je ich plný. Sú tiež považované za informácie, no knihovnícka „filozofia“ si
s nimi nevie dať rady. Tieto neoinformácie sa dožadujú rovnakých privilégií ako klasické informácie. Chcú pre seba slobodu
šírenia, bezplatné šírenie, rovnosť prístupu. A to sú základné hodnoty spomínanej „filozofie“ knihovníctva [2].

Jednou z možných ciest pre knihovníctvo je podržať si (prevziať?) úlohu
arbitra, ktorý hodnotí kvalitu informácií (v internete). Otázka selekcie a pozitívnej diskriminácie sa týka všetkých
oblastí, ktorými sa progresívne knihovníctvo v súvislosti s internetom zaoberá. Nie je možné archivovať, ba ani len
katalogizovať všetky informácie, ktoré sa dostanú na sieť. Výber je nutný z personálnych, finančných i kapacitných dôvodov.
Napokon, ani z hľadiska informačnej hygieny používateľa nie je zmyslupné kopiť nekonečné gigabajty informácií.

Ani vznikajúce digitálne knižnice a portály sa nevyhnú výberu a hodnoteniu informácií. Ich spoločenským
poslaním je nahrádzať kvantitu informácií (a neoinformácií) kvalitou poznania.

Ak v internete dnes čosi chýba, je to zdravý (kritický) ľudský rozum. Internet môže byť oveľa viac ako
sieť umelej inteligencie, môže byť kolektívnou inteligenciou ľudstva [3]. Na to potrebuje aj arbitra, ktorý bude vyberať,
hodnotiť, popisovať, prepájať, uchovávať a propagovať to najkvalitnejšie poznanie.
Zatiaľ to nikto nedokáže urobiť lepšie ako knihovníci…


Poznámky:

1. The Library Paradigm. 2002. In
Library Juice. Dostupné na
http://libr.org/Juice/manifesto.html  

2. Litwin, Rory. 2002 Classic and neo-information. In
Information for Social Change 13. Dostupné na
http://libr.org/ISC/articles/13-Litwin.html

3. Lévy, Pierre. 2000
Kyberkultura. Zpráva pro Radu Evropy. Praha : Karolinum 2000, 229 s.

Zdieľať: