Myšlienky v kufri

Väčšina účastníkov knihovníckeho podujatia si nechávala v šatni okrem kabátov aj tašky a kufríky. Preto sa mi šatniarka prihovorila, keď som jej podal iba kabát:

“…a kufor?”

“Nie, ten si nechám,” povedal som tak nedôverčivo, až sa na mňa začudovane zahľadela.

Patrilo sa mi to teda vysvetliť.

“Mám tam…” zaváhal som a napochytro som nebol schopný obhájiť svoje počínanie. Pochopí to vôbec táto nekomplikovaná žena? Načisto som sa zasekol.

“Cennosti?” chcela mi pomôcť a pritom sa jej podarilo celkom inteligentne vyhnúť vulgárnemu slovu “prachy”. Slovo “zbraň” sa bála táto holubica zobrať vôbec do úst.

“Myšlienky,” vyhŕkol som nakoniec rozpačito.

Od údivu prestala konať svoju povinnosť a môj kabát ako práve vytiahnutý utopenec ostal ležať prehodený cez pult.

Bol som posledný, takže sa mala čas čudovať.

“Aké myšlienky?” vyletelo z nej skoro pohoršene.

Teraz som bol načisto zahanbený – ani prachy, ani zbraň. Len myšlienky. No ja musím v jej očiach vyzerať!

Bleskovo som rozmýšľal. Urobiť na ňu dojem a povedať, že mám v ňom zahraničný, najlepšie americký, know-how? Keď to ešte s patričným dôrazom vyslovím “nouhaú”, možno ju ohúrim. Rýchlo som to zavrhol.

Alebo sa mám pred ňou vytasiť: “Projekt do jednej bohatej nadácie s vysokou cieľovou čiastkou. Mám signály, že má stopercentnú nádej na schválenie.”

Či ju radšej odrovnať ležérnym:

“Projektovú dokumentáciu na výrobok… celkom perspektívny.”

A čo tak radšej povedať jej, že tam mám vlastné bonmoty? Možno by som sa blysol, no tomu by zasa nemusela rozumieť.

Nie, nie! Všetko som zavrhol. Darmo, klamať neviem. Ešte viac by som to domrvil. Prečo som ten kufor, dofrasa, neodovzdal rovno s kabátom?!

Čo jej mám teraz naozaj povedať? Že tam mám obyčajné poznámky z rôznych rozhovorov? Lepšie povedané nápady, ktoré z nich vzišli. Podnetné mejlové správy. Výpisky z prečítaných článkov a kníh, ktoré ma inšpirovali. Rozpísané veci, niektoré už aj pomerne obsiahle, tie keby sa mi stratili…, na disketách skoro celý archív mojich uverejnených vecí. Tiež neviem, prečo to stále nosím so sebou! A keby sa ma opýtala, akú to má vlastne cenu, ako sa teraz vraví, trhovú, čo by som jej povedal, aby som nestratil vážnosť v jej očiach? Naozaj, akú majú dnes vlastne cenu tvorivé myšlienky – jednotlivé, či spracované do celkov? Napríklad, keby sa to posudzovalo podľa honorárov za ich publikovanie…? No a ja, blbec, som sa chcel nepohodlne tlačiť s kufrom v úzkom rade sedadiel v sále ostražito ho stískajúc medzi kolenami.

Keď šatniarka videla, že som z toho načisto hotový a vysvetlenia sa odo mňa nedočká, z chuti sa rozosmiala:

“Ha, ha, ha! Myšlienky v kufri… To je dobré. To si musím zapamätať.”

Nakoniec som bol celkom rád, že to takto neurčito skončilo.

Myšlienky moje, vďaka vám, že ste boli aspoň na niečo užitočné – že ste ako dobrý fór pobavili jednu dobromyseľnú a úprimnú osobu.